V istej dedine žili štyria mladí figliari, ktorí si neprestajne vymýšľali čudné a neuveriteľné rozprávky. Jedného dňa uvideli v hostinci za dedinou pekne oblečeného pocestného. Uzhovorili sa, že ho o tie pekné šaty pripravia. Vošli do hostinca a dali sa s ním do reči.
O chvíľu jeden figliar nadhodil, aby sa všetci pretekali v rozprávaní.
– Nech každý z nás rozpovie svoje najpodivuhodnejšie dobrodružstvo, – riekol. – Kto príhode neuverí, stane sa otrokom rozprávajúceho.
Pocestný sa dal nahovoriť a figliari sa na seba potuteľne usmiali.
Mysleli si, že je blázon. Nevyzeral na to, že by vedel rozprávať neuveriteľné príhody. A keby aj vedel, ani tak neprehrajú. Stačí, ak povedia, že jeho príhode veria. Inak boli presvedčení, že ich príhody budú také neuveriteľné, že im pocestný neuverí. V skutočnosti nezamýšľali urobiť z pocestného svojho otroka, chceli iba jeho šaty, lebo majetok otroka je majetkom jeho pána.
Aby stávka mala platnosť, vrátili sa do dediny a priviedli so sebou starostu, ktorý mal rozhodnúť o víťazovi.
Keď boli všetci pokope, začal rozprávať prvý figliar:
– Keď som ešte nebol na svete, moja matka poprosila môjho otca, aby natrhal trochu slivák zo stromu pred domom. Ale otec povedal, že strom je príliš vysoký a že naň nevylezie. Matka poprosila bratov, ale ani oni nechceli liezť na strom. Nemohol som hľadieť, ako sa matka hnevá, a keď sa nikto nedíval, vyškriabal som sa na strom a natrhal som za plné náručie slivák. Položil som ich do kuchyne na stôl. Nikto nevedel, kde sa vzali, ale matka bola veľmi rada.
Figliar pozrel na pocestného, či mu verí, ale on iba prikývol hlavou, že hej. Aj ostatní traja figliari prikývli.
Prišiel rad na druhého figliara a on rozprával:
– Keď som mal týždeň, vybral som sa do lesa. Ako som sa tam prechádzal, zbadal som veľký datľovník obťažkaný zrelými plodmi. Pretože som bol veľmi hladný, rýchlo som sa naň vyškriabal a jedol som datle, kým mi hrdlo ráčilo. Keď som sa najedol, tak som oťažel a pochytila ma taká ospanlivosť, že som nemohol zliezť dolu. Vrátil som sa rýchlo do dediny a priniesol som rebrík. Pristavil som ho k stromu a zišiel som po ňom až na zem. Keby som nebol našiel rebrík, dodnes by som sedel na datľovníku.
Figliar pozrel na pocestného a čakal, čo na to povie, ale pocestný iba prikývol. Takisto prikývli aj ostatní traja.
Teraz bol rad na treťom figliarovi, aby rozpovedal svoju neuveriteľnú príhodu.
– Keď som sa ako jednoročný stal mládencom, videl som králika, ako trieli do vysokej trávy. Pomyslel som si, že by to bola znamenitá pečienka, nuž som utekal za ním. Keď som ho chytil, zbadal som, že to nie je zajac, ale tiger. Už-už otváral papuľu, že ma zhltne. Vtedy som ho rýchlo začal prosiť, aby mi daroval život, lebo som si ho pomýlil s králikom. Ale on nedbal na moje slová a ešte väčšmi otvoril papuľu. Jeho bezočivosť ma tak nahnevala, že som ho v tej chvíli lapil ľavou rukou a prelomil napoly.
Figliar hľadel na pocestného s nádejou, že príhode neuverí. Ale on iba prikývol.
A tak rozprával svoju príhodu štvrtý figliar:
– Vlani som šiel na člnku loviť ryby, ale dlho som nemohol chytiť ani rybičku. Keď som videl, že ani ostatní rybári nič nechytili, rozhodol som sa, že sa pozriem na dno rieky, čo je vo veci. Skočil som z člnka do vody a plával som nadol. Asi o tri dni som sa dostal na dno rieky a objavil som tam rybu veľkú ako hora. Táto ryba žrala všetky malé ryby, nuž som ju udrel päsťou tak, že bola namieste mŕtva. Po toľkej námahe som trochu vyhladol, preto som sa rozhodol, že rybu hneď zjem. Rozložil som oheň, upiekol som ju a zjedol na jedno posedenie. Potom som vyplával k člnku a vrátil som sa domov.
Figliari čakali, že sa pocestný aspoň zasmeje alebo vykríkne: – Och, to je neuveriteľné! – Ale on iba prikývol.
A teraz bol rad na ňom. Začal:
– Pred niekoľkými rokmi som mal farmu. Okrem paliem a banánov rástol na nej aj jeden ovocný strom. Bol to nevídaný strom. Z kmeňa mu vyrastali štyri holé vetvy, zato na každej visel plod. Keď plody dozreli, odtrhol som ich a otvoril. Čuduj sa, svete, v tej chvíli z každého plodu vyskočil mládenec. Pretože sa mládenci narodili na mojom majetku, podla zákona museli ostať na mojej farme ako otroci. Práca na farme im však nevoňala, oveľa radšej vysedávali v hostinci a rozprávali rozprávky. Netrvalo dlho a mládenci ušli. Odvtedy cestujem po celej krajine a hľadám ich. A teraz som veľmi rád, že som ich v tomto hostinci konečne našiel. Mládenci, veľmi dobre viete, že ste moji otroci. Vráťte sa na farmu a pracujte, ako sa patrí.
Štyria figliari nemohli preriecť ani slovka. Nevládali sa ani pohnúť. Nevedeli, čo si počať – keby povedali, že pocestný vraví pravdu, uznajú, že sú jeho otroci, keby povedali, že príhode neveria, prehrajú stávku a aj tak sa stanú jeho otrokmi.
Preto radšej čušali.
Starosta sa ich opýtal, či veria pocestnému, alebo nie. Mlčali. Opäť sa ich spýtal. Nechceli odpovedať. Ešte raz sa opýtal. Načisto onemeli.
A tak starosta vyhlásil, že preteky vyhral cudzinec. Pocestný povedal figliarom:
– Teraz ste mojimi otrokmi, a preto aj vaše šaty patria mne. Zoblečte sa a dajte mi ich. Potom vám darujem slobodu.
Figliari si zobliekli šaty a dali mu ich. Pocestný zviazal šaty do batoha, hodil si ho na chrbát a pobral sa svojou cestou. A štyria podarení chytráci zostali v hostinci nahí.
The post Štyria figliari appeared first on AlinkaBook.