Nuž, isto všetci viete, osud človeka býva všelijaký. Neviete? Ahá. Vy neviete, čo je osud. No, ako by som vám to vysvetlil? Jedni tvrdia, že osud dostáva človek do vienka, a nemožno proti nemu nič robiť. Iní zasa, že človek má osud vo vlastných rukách, a môže ho zmeniť. A tí ďalší, že zmeniť ho síce nemožno, ale dá sa prežiť horšie, či lepšie. Kto má pravdu? Sám neviem. Ale poviem vám rozprávku o sile osudu. Možno sami prídete na to, ako sa s ním popasovať.
Vybral sa raz mladý kráľovič, najmladší z troch synov starého kráľa, na poľovačku. Sám. Vždy chodieval sám. Nepriťahovali ho zábavy, hry, ani plané rozhovory. Miloval divokú jazdu na svojom koníkovi, lov v hlbokých lesoch svojho otca. Rád sa po nich túlal a niekedy sa na zámku aj tri dni neukázal. Na zámku si na jeho túlačky privykli, hádam im ani tak veľmi nechýbal. Aj teraz. Už tri dni sa po lesoch preháňal, keď tu zrazu prišiel k malému hrkotavému potôčiku. Nepoznal to miesto, nikdy predtým sem nezablúdil. Mladí sú zvedaví a kráľovič bol mladý. Pustil sa popri potoku, aby prezvedel, odkiaľ vyteká.
Kráčal dlho-predlho, a keď už myslel, že nikdy koniec tej cesty nenájde, zazrel na kopci pred sebou mohutný hrad. Bol celý vysvietený a kráľovičovi sa zdalo, že ho k sebe pozýva. Z posledných síl sa k nemu rozbehol, až zastal pred jeho okovanou bránou. Pred bránou stál starec, veľmi starý starec. Biele vlasy mu splývali na chudé plecia, dlhá brada siahala až po pás. Kráľovič sa mu poklonil, úctivo ho pozdravil, a spýtal sa, či by si mohol na hrade oddýchnuť, a vlastne aký hrad to je? Nikdy ho nevidel, nikdy o ňom nepočul. A starec mu takto odpovedal:
„Vitaj kráľovič a vojdi. Si v inom svete, kde sa nikdy neozval ľudský hlas.“
Zobral kráľoviča a voviedol ho do hradu. Uhostil ho, a keď si kráľovič trocha oddýchol, otvoril starec krásne tepané dvere, a vošli spolu do priestrannej svetlice, v ktorej stáli tri veľké stoly. Jeden zlatý, druhý strieborný a tretí, ten bol železný. Pomedzi stoly prechádzal krásny mládenec z velikánskou knihou. Nepretržite ju prekladal z jedného stola na druhý, a na každom stole prečítal z tej knihy niekoľko mien. Niekoľko na zlatom, niekoľko na striebornom a niekoľko na železnom stole.
Udivený kráľovič sa nezdržal a opýtal sa starca, čo to má všetko znamenať. A starec mu ochotne odpovedal.
„Toto miesto, do ktorého ťa noha doniesla, je Sitno. Odtiaľto vychádzajú na svet tie duše, ktoré sa majú narodiť. V tej knihe sú zapísané mená všetkých a čie meno mládenec vyriekne, toho duša ihneď musí odtiaľto vyjsť na svet a tam žiť podľa toho na ktorom stole bolo jej meno prečítané. Ten, ktorého meno bolo vyrieknuté na zlatom stole, ten bude šťastný a v živote sa mu bude dobre vodiť. Koho meno mládenec prečítal na železnom stole, ten bude nešťastný a na striebornom stole prečítaný bude žiť obyčajný priemerný život.“
Samozrejme, že bol kráľovič zvedavý, na ktorom stole prečítal mládenec jeho meno. Naveľa, naveľa mu starec prezradil, že na železnom.
Najprv si kráľovič smutne vzdychol, ale potom začal do starca dobiedzať, či by si predsa len nemohol od zlého osudu odpomôcť. Nakoniec starec predsa len mládencovi povedal:
„Od zlého osudu si môžeš odpomôcť, ak si, keď sa vrátiš domov, vezmeš za ženu dcéru vášho pecúcha.“
Nevidela sa kráľovičovi starcova rada, rozlúčil sa s ním, vysadol na svojho koníka a pobral sa domov. Kráčal koník so smutným kráľovičom za zlatým klbkom, ktoré mu starec dal na cestu, aby zasa nezablúdil a nebodaj sa na Sitno nevrátil.
Zlaté klbko doviedlo kráľoviča pred otcovský zámok a tam sa hneď tri nedobré zvesti dozvedel. Zomrel otec kráľ. V závete ho vynechal, mysliac si, že je mŕtvy, keď tak dlho nebolo o ňom chyrovať. Bratia? Bratia sa poženili a miesto na zámku mu nenechali. Ej, akosi prirýchlo čas na tom Sitne bežal.
A čo zostávalo mladému kráľovičovi? Do kráľovských izieb ho nevpustili, nuž sa v chyžiach pre služobníctvo usadil. A tam? Tam sa do švárnej pecúchovej dcéry zahľadel. Spomenul si na starcove slová a po čase sa s ňou oženil. Spolu žili, spolu pracovali, navzájom sa milovali. Jedného dňa sa pred ich biednou chyžou poruvali psi. Mladá žena ich chcela odohnať, ale pustili sa psiská i do nej. Kráľovič bežal svoju ženu ochrániť, psov od seba odtrhol, jedného z nich o stenu buchol a popukaná námaza na chyži odpadla a z diery sa vykotúľal kotlík plný zlata. Za toľké bohatstvo už mohol kráľovič svojich bratov vyplatiť, na zámku sa usadiť a kraľovať celej svojej krajine. A kraľoval múdro a spravodlivo, lebo sám na vlastnej koži skúsil ťažký život obyčajných ľudí, ktorých mená, ktovie na akom stole mládenec na Sitne prečítal.
Mladý kráľ si na svoj osud nesťažoval. Prečo? Lebo ho dokázal, napriek ťažkostiam, ktoré mu prichystal, zmeniť. Že ako? Porozmýšľajte.