Kedysi za starých čias susedili dve dediny Kemodžav a Momodžav. Preslávili sa veľkolepými výročnými slávnosťami. Slávnosti v Kemodžav boli v tom istom čase ako slávnosti v Momodžav. Jedni šli do jednej dediny a druhí do druhej. Dediny sa usilovali jedna druhú prekonať. V posledný deň slávnosti bývala vždy veľká hostina a každý sa najedol, koľko mu hrdlo ráčilo.
Pavúk Pakayana bol nenásytník. Neprestajne bol hladný. Ak zbadal jedlo, hneď bolo v ňom. Ale nikdy sa tak nenajedol ako na výročných slávnostiach v Kemodžav a Momodžav. Raz išiel do jednej dediny, raz do druhej. Ale nech sa akokoľvek napchal, stále bol hladný.
Jedného roku si Pakayana vyhútal, že sa nasýti len vtedy, keď bude na oboch hostinách, v Kemodžav i v Momodžav. Ale dediny boli ďaleko od seba a trvalo by dosť dlho, kým by sa dostal z jednej do druhej. A nikto nevedel, kedy kde začne hostina.
Pavúk si teda vymyslel fígeľ. Na pomoc si najal dvoch ľudí. Kúpil povraz, dlhý ako cesta z Kemodžav do Momodžav, a rozrezal ho napoly. Koniec jedného povrazu si uviazal okolo drieku, druhý koniec dal do ruky pomocníkovi. Potom si uviazal okolo drieku i druhý povraz a koniec dal do ruky druhému pomocníkovi. Napokon pomocníkov takto poučil: jeden pôjde do Kemodžav, druhý do Momodžav. Keď začne hostina v Momodžav, pomocník potiahne povraz. Keď začnú jest v Kemodžav, druhý pomocník potiahne svoj povraz. Tak sa Pakayana dozvie, v ktorej dedine sa začne hostina skôr. Pôjde ta, zje svoj diel a potom prebehne do druhej dediny a tam bude pokračovat v hodovaní.
Jeden pomocník teda odišiel, s povrazom do Kemodžav, druhý do Momodžav a Pakayana stál na polceste medzi dedinami. Bol so sebou veľmi spokojný. Kým čakal, myslel iba na ryžu, kozľacinu, hovädzinu a kuracinu.
Čas sa míňal a Pakayana čakal. Pomaly ho už chytala zlosť, že znamenie neprichádza ani z jedného, ani z druhého konca. Konečne sa predsa čosi stalo. Hostina sa začala v Momodžav, ale v tej istej chvíli sa začala hostina i v Kemodžav. Obidvaja pomocníci potiahli povrazy naraz. Boli to väčšmi silní chlapi a ťahali tak mocne, že Pakayana sa nemohol pohnúť ani na jednu, ani na druhú stranu. Iba sa knísal sem a tam na jednom mieste. Pomocníci boli tvrdohlaví, vytrvalí a silní chlapi. Ťahali a ťahali. Povrazy sa okolo Pakayanovho drieku sťahovali väčšmi a väčšmi.
Hostina v Momodžav i v Kemodžav trvala veľmi dlho, ale raz jednako len skončila. Obaja pomocníci iba vtedy pustili povrazy. Vrátili sa k Pakayanovi a našli ho ležať na zemi, stonal a lapal dych. Sňali z neho povrazy a videli, že sa mu stenčil pás a horná i dolná polovica tela sa mu vydula.
A tak má Pakayana podnes tenučký driek.
Zdroj obrázka: pixabay.com
The post Ako pavúk Pakayana prišiel k tenkému drieku appeared first on Alinka.sk.