Bolo to ešte za starých Inkov, v meste Tehuantisuyo, ktoré sa teraz volá Peru. Cisár Huiracocha, ktorý tu vládol, mal podľa vtedajších zvyklostí veľa poslov. Títo poslovia, zvaní chasquiovia, preslávili sa svojou vytrvalosťou a rýchlosťou. Keď vladár Inkov chcel poslať správu do niektorého kraja svojej rozsiahlej ríše, jeho ministri pripravili quipu – písmo z uzlíkov na povrázkoch rozličnej farby. Potom posol vzal písmo a bežal s ním vydláždenou hradskou, kým nedošiel do výmennej stanice. Tam prevzal písmo iný posol a niesol ho ďalej. Takto sa dostali správy vládnym úradníkom vzdialeným na stovky kilometrov v neuveriteľne krátkom čase.
Huiracocha mal medzi poslami človeka menom Hualachi. Bol statočný a múdry, verný vladárovi, a bol aj odvážny bežec. Lež mal jednu slabosť – neznášal utrpenie. Keď videl, že niekto trpí, zabúdal na svoje povinnosti. Často sa na ceste s písmom zastavil, aby pomohol nejakému ranenému stvoreniu. Pritom celkom zabudol, že niekde pri hradskej čaká na quipu rad iných poslov. Vladár Inkov vedel o Hualachiho slabosti, ale mal ho rád, lebo Hualachi mu raz zachránil život, pričom sám skoro zahynul.
Raz Huiracocha zavolal Hualachiho a odovzdal mu posolstvo, aby ho zaniesol veliteľovi inkských vojsk, ktoré na hraniciach bojovali s nepriateľom. V quipe boli rozkazy pre inkských vojakov.
Huiracocha upozornil Hualachiho, aby sa cestou nezdržiaval a čo najrýchlejšie sa ponáhľal k cieľu.
Hualachi to prisľúbil. Ale cestou začul žalostný plač z priepasti pri hradskej, a keď pozrel dolu, uvidel starú ženu, ktorá ta spadla zo strmého brehu. Zabudol na posolstvo a zostúpil do priepasti.
Zistil, že starena si zlomila nohu. Zdvihol ju a na chrbte odniesol do jej domu v horách. Tam ju opatroval, dokiaľ nemohla chodiť a znova sa starať o seba.
Veľa dní prešlo odvtedy, ako sa Hualachi vydal na cestu so správou, a celkom na ňu zabudol. Spomenul si na svoju úlohu, až keď našiel quipu v opasku. Rozbehol sa k hraniciam, ako najrýchlejšie vládal a nezastal, ani keď mu srdce bilo ako zvon a vyrážalo mu dych. No skôr ako dobehol k hraniciam, stretol iného chasquia, ktorý bežal do mesta.
– Nemusíš ísť ďalej, – povedal druhý posol. – Je po boji. Tu je správa, ktorú nesiem Huiracochovi.
– Porazili nás? – opýtal sa Hualachi so strachom, lebo bol presvedčený, že svojou nedbalosťou zavinil nešťastie.
– Nie, – riekol druhý posol. – My sme zvíťazili. Keď si zišiel z cesty, aby si pomohol starene, ktosi ťa videl a oznámil to Huiracochovi. Namiesto teba poslal iného posla.
Hualachi sa teda vrátil do mesta. Hanbil sa a robil si výčitky.
Povedal Huiracochovi, čo urobil, a prosil o odpustenie. Ale vladár Inkov odpovedal, že sa nedá nič robiť, a prepustil ho.
Hualachi opustil mesto a potuľoval sa po krajine. Istého dňa prišiel ku svätyni stvoriteľa sveta Pachamaca. Hodil sa pred svätyňou na zem a prosil Pachamaca o pomoc. Vyžaloval sa mu zo svojho trápenia a zo straty vladárovej dôvery.
Tu začul hlas, ktorý hovoril: – Vzmuž sa, Huiracocha je práve taký smutný ako ty, že si ho musel opustiť. Vráť sa do mesta a on ta opäť prijme za chasquia. Ako posol si azda urobil chybu, ale viem, že si vykonal veľa dobrých skutkov, a preto ti pomôžem.
– Ale či Huiracochu znova nesklamem? – riekol Hualachi. – Lebo ja sa dám ľahko odvrátiť od svojich povinností.
– Pozri na zem vedľa seba, – ozval sa Pachamacov hlas.
Hualachi sa obzrel a videl tam pár sandálov.
– Keď budeš mať na nohách tieto sandále, – pokračoval hlas, – len si pomysli, kde chceš byť, a prenesú ťa ta rýchlosťou blesku.
Tak ta na ceste nebude môcť nič zadržať.
Hualachi si obul sandále a pomyslel si, aby bol naspäť v meste.
Vo chvíli tam bol. Huiracocha sa potešil, že ho vidí, a Hualachi žiadal, aby ho znova prijal medzi kráľovských chasquiov. – Och, Huiracocha, – riekol, – nikdy viac nezídem z cesty, keď pobežím s tvojím posolstvom. Dokážem ti, že som tvoj najrýchlejší posol.
Inkský vladár sa usmial a riekol: – Uvidíme. Zajtra vyhlásim preteky medzi šiestimi najrýchlejšími poslami. Aj ty budeš bežať.
Na druhý den Hualachi i ostatní chasquiovia naraz vybehli a každý niesol jedno písmo s rozličnými správami pre správcu vo vzdialenom kraji.
Kým sa bežci nestratili z dohľadu, Hualachi bežal s ostatnými.
Len čo sa však ocitli ďaleko za mestom, spomalil krok a zastal.
Vtedy si obul sandále a pomyslel si, že chce byť tam a tam. V tej chvíli bol na mieste, odovzdal správu a prijal správcovu odpoveď. Potom sa pešky vydal na spiatočnú cestu do mesta. Cestou stretal ostatných poslov, ktorí s vypätím posledných síl bežali k správcovmu domu. Ohromilo ich, že Hualachi je už na spiatočnej ceste.
Hualachi sa im iba pozdravil, a keď bol už na kuse za nimi, obul si sandále, ktoré ho bleskom preniesli k domu inkského vladára.
Huiracochu nadchlo Hualachiho víťazstvo a vymenoval ho za náčelníka všetkých chasquiov. Nikdy predtým ani potom nebolo takého rýchleho posla ako on. Vďaka rýchlosti, s akou roznášal správy, mal veľa voľného času, čo využíval na to, aby zmierňoval utrpenie ľudí i zvierat.
The post Zázračné sandále Hualachiho appeared first on AlinkaBook.