Kde bolo, tam bolo, ale bol raz jeden kráľ, ktorý veľmi rád chodieval na poľovačky. Raz sa pustil ďaleko za jeleňom a zablúdil. Bol sám a zastihla ho noc. Dlho, predlho sa predieral cez hustý les, až sa dostal na čistinu, kde stála chalupa, v ktorej býval uhliar so svojou ženou.
Kráľ vošiel dnu a prosil uhliara, aby ho vyviedol z lesa, vraj mu za túto službu dobre zaplatí.
„Rád by som vám pomohol,“ odpovedal uhliar, „ale vidíte, že nemôžem. Mojej žene sa má každú chvíľku narodiť dieťatko, nemôže tu ostať sama. Ale kam by ste aj v noci chodili? Ľahnite si na pôjd, ráno vás zobudím.“
V noci sa uhliarovi narodil syn. Kráľ ležal na pôjde, ale nie a nie zaspať. O polnoci zbadal, že dole v izbe svieti akési svetielko. Pozrel cez štrbinu v strope a uvidel: uhliar spal, jeho žena ležala ako bez ducha a vedľa chlapčiatka stáli tri staré ženy. Boli celé biele a každá mala v ruke zapálenú sviecu.
Prvá prehovorila: „Dávam tomu chlapcovi do vena, aby sa ocitol vo veľkých nebezpečenstvách.“
Druhá pokračovala: „A ja mu dávam, aby z tých nebezpečenstiev šťastne vyviazol a aby dlho žil.“
A tretia sa pridala: „A ja mu dávam za ženu dievčinku, ktorá sa dnes v noci narodila kráľovi, čo leží hore na pôjde.“
Potom babky sfúkli sviečky a všade zavládlo ticho. Boli to sudičky. Kráľ bol zarazený, ani sa nevládal pohnúť. Do rána ani oko nezažmúril a premýšľal, čo by mal urobiť, aby sa nesplnilo, čo počul v noci.
Keď sa rozvidnelo, dieťa začalo plakať. Uhliar vstal a pozrel na ženu. Chudera, v noci tíško dodýchala.
„Ach, ty moja úbohá sirôtka,“ zanariekal nad synčekom, „Čo si ja s tebou počnem?“
„Daj to dieťa mne,“ ponúkol sa kráľ, „ja sa ti oň rád a dobre postarám. A tebe dám toľko peňazí, že do smrti nebudeš musieť páliť uhlie.“
Uhliar bol rád, že o syna bude postarané, a kráľ sľúbil, že po dieťa pošle koč.
Keď sa kráľ vrátil do zámku, privítali ho s radostnou správou, že sa mu v noci narodila krásna dcéra. Na svet prišla práve v tú hodinu, keď kráľ vypočul veštby troch sudičiek.
Zamračil sa a jednému sluhovi prikázal:
„Pôjdeš na čistinu do lesa, do uhliarovej chalupy. Dáš mu peniaze, on ti dá dieťa. Chlapca zoberieš a hodíš do rieky. Ak ho neutopíš, utopím ja teba.“
Sluha sa pobral k uhliarovi. Zobral chlapca, vložil do košíka, a keď došiel na most cez hlbokú rieku, položil na jej vlny košík i s dieťaťom.
„Zbohom sa maj,“ povedal kráľ, keď mu sluha povedal, ako splnil jeho príkaz.
Kráľ bol presvedčený, že sa uhliarov syn utopil. Nevedel, že dieťa v košíku voda hojdala ako v kolíske, a kým sladko spalo, dohojdala ho až k rybárovej chalupe. Rybár práve sedel na brehu a opravoval siete, keď zbadal, že po rieke čosi pláva. Skočil do člna a privesloval ku košíku.
Celý prekvapený doniesol dieťatko svojej žene: „Vždy si chcela mať vlastného syna, tu ho teda máš. Voda nám ho priniesla.“
Rybárka sa chlapčaťu potešila, a pretože dieťa priplávalo po vode, dali mu meno Plavčík. Rieka tiekla ďalej a roky ubiehali. Rybár a jeho žena vychovali Plavčíka ako vlastného. Vyrástol z neho krásny mládenec, že mu na širokom okolí nebolo páru. Raz v sparnom lete prechádzal okolo nich sám kráľ. Bolo mu teplo a smädilo ho, nuž zastavil sa pri rybárovom domci, aby mu dali trocha studenej vody. Keď mu ju Plavčík podával, kráľ sa zarazil. Pozrel sa na mládenca, potom na rybára a opýtal sa ho: „Ten pekný mládenec, rybár, je tvoj syn?“
„Je aj nie je,“ odpovedal mu rybár. „Presne pred dvadsiatimi rokmi ho v košíku priniesla rieka. My sme ho vychovali.“
Kráľovi sa až zatmelo pred očami a zbledol ako stena. Hneď mu svitlo, že je to chlapča, čo prikázal utopiť.
Rýchlo sa však spamätal, zoskočil z koňa a povedal: „Potrebujem posla, čo by zašiel do môjho kráľovského zámku, a nemám tu nikoho. Môže tam zájsť tvoj syn?“
„Keď vaša kráľovská milosť rozkáže, chlapec pôjde,“ odpovedal rybár.
Kráľ si sadol a napísal kráľovnej list: „Mládenca, čo ti tento list donesie, daj okamžite sťať. Je to môj veľký nepriateľ. Kým sa vrátim, nech je tak vykonané. Tak si to želám.“
Potom list zložil a svojím kráľovským prsteňom zapečatil.
Plavčík sa hneď vydal na cestu. Išiel hlbokým lesom, blúdil cestou-necestou, predieral sa húštinou. Začalo sa stmievať.
Mesiac bol už vysoko, keď stretol akúsi starkú. „Kamže ideš, Plavčík?“ privravela sa mu. „Nesiem list do kráľovského zámku a zablúdil som. Nemohli by ste mi, babička, poradiť, kadiaľ vedie cesta?“
„Dnes sa tam už nedostaneš, je tma. Ale môžeš prenocovať u mňa, ved nie som cudzia, som tvoja krstná mať.“
Plavčík počúvol jej radu. Prešli len zopár krokov, keď sa pred nimi vynoril pekný domček. Keď mládenec zaspal, babka mu vybrala z vrecka list a vložila mu tam iný. Bolo v ňom napísané: „Mládenca, čo ti donesie tento list, hneď ožeň s našou dcérou. Je to zať, ktorý je nám súdený. A nech je po svadbe, kým sa vrátim. Tak si to želám.“
Kráľovná si list prečítala a hneď vystrojila svadbu. Plavčík sa jej veľmi páčil a páčil sa aj princeznej, veď to bol naozaj pekný mládenec. A veru aj on bol so svojou mladou ženou spokojný.
Kráľ sa o niekoľko dní vrátil domov. Keď videl, čo sa stalo, veľmi sa rozhneval na kráľovnú.
„Prečo sa hneváš? Ved sám si rozkázal, aby som ho dala zosobášiť s našou dcérou ešte prv, než sa vrátiš!“ bránila sa kráľovná a podala mu list.
Kráľ si prezeral písmo, aj pečať, aj papier – všetko bolo jeho, všetko bolo v poriadku. Zavolal si teda zaťa a vypytoval sa ho, akú mal cestu do zámku.
Plavčík mu vyrozprával, ako zablúdil a že musel prenocovať u svojej krstnej matere.
„A ako vyzerala?“ vyzvedal kráľ.
Plavčík starkú popísal a kráľ si hneď domyslel, že to bola sudička, čo pred dvadsiatimi rokmi prisúdila kráľovskú dcéru chudobnému synovi uhliara.
Dlho premýšľal, čo má robiť, a napokon sa rozhodol: „Čo sa stalo, už sa neodstane. Ale len tak z ničoho nič mojim zaťom byt nemôžeš. Ak chceš ostať mužom mojej dcéry, musíš jej priniesť do vena tri zlaté vlasy deda Vševeda.“
Kráľ bol spokojný, že pre Plavčíka vymyslel takú ťažkú úlohu. Myslel si, že mládenec ju nedokáže splniť a že sa ho navždy zbaví. Plavčík sa odobral od ženy a vydal sa za dedom Vševedom. Nevedno, kadiaľ šiel, ale pretože mal za krstnú sudičku, určite sa mu podarilo nájsť tú správnu cestu.
Išiel dlho a ďaleko, kráčal cez hory a doly, brodil sa cez rieky a potoky, až sa dostal k čiernemu moru. Na brehu bola lodička a pri nej prievozník.
„Pozdrav Pán Boh, starký,“ pozdravil sa.
„Aj teba, mládenec. Kam si sa vybral?“
K dedovi Vševedovi, po jeho tri zlaté vlasy.“
„Ej veru, na takého človeka tu už dávno čakám. Dvadsať rokov prevážam ľudí cez more a už som veľmi unavený. Rád by som tú robotu prenechal inému. Keď mi sľúbiš, že sa deda Vševeda popýtaš, kedy sa mi táto práca skončí, preveziem aj teba.“
Plavčík sľúbil, že sa na to deda Vševeda opýta, a prievozník ho dopravil na druhý breh.
Mládenec vykračoval ďalej, až došiel do veľkého mesta. Bolo smutné a ošumelé. Pred bránami stretol starčeka o paličke, čo sa ledva vliekol.
„Pozdrav Pán Boh, starký.“
„Aj teba, mládenec. Kamže si sa vybral?“
„K dedovi Vševedovi, aby mi dal tri zlaté vlasy.“
„Ojojoj, na takého človeka už dávno všetci čakáme. Hneď ťa musím odviesť k nášmu pánovi kráľovi.“
„Počul som,“ začal kráľ, „že ideš k dedovi Vševedovi. Aj my potrebujeme jeho radu. Mali sme tu jabloň, na ktorej rástli zvláštne jablká: keď niekto z nich čo len jedno zjedol, hneď omladol, aj keď už bol len do hrobu súci. Ale už dvadsať rokov sa na jabloni neurodilo ani jedno jabĺčko. Opýtaj sa deda Vševeda, čo máme urobiť, aby jabloň znova zarodila, kráľovsky sa ti odmením.“ Plavčík prisľúbil, že sa na to deda Vševeda popýta a pobral sa ďalej.
Onedlho sa dostal k hradbám veľkého, ale polozboreného mesta. Pred bránami syn s horkým plačom pochovával svojho mŕtveho otca.
„Pozdrav Pán Boh,“ pozdravil ho Plavčík.
„Aj teba, mládenec. Kam ideš?“
„K dedovi Vševedovi, vypýtať si od neho tri zlaté vlasy.“
„K dedovi Vševedovi? Škoda, že si neprišiel skôr. Náš pán kráľ už dlho čaká na takého človeka, musím ťa k nemu ihneď odviesť.“
„Počul som, že ideš k dedovi Vševedovi,“ oslovil kráľ Plavčíka. „Ani my si bez jeho rady nepomôžeme. Kedysi sme tu mali studňu, v ktorej bola živá voda. Stačilo sa jej napiť a aj umierajúci zrazu vyzdravel. A keď mŕtveho tou vodou pofŕkali, vstal a chodil. Ale pred dvadsiatimi rokmi studňa vyschla. Sľúb mi, že sa deda Vševeda opýtaš, ako opäť dostaneme živú vodu do studne, kráľovsky sa ti odmením.“
Plavčík mu sľúbil, že sa popýta, čo majú robiť, a rozlúčil sa s kráľom.
Cesta ho dlho viedla cez hustý, čierny les. Uprostred sa pred ním otvorila veľká zelená lúka, plná rozkvitnutých kvetín. Na nej stál zlatý zámok – zámok deda Vševeda.
Plavčík vošiel dnu. Odkiaľsi z kútika mu vyšla naproti stará babka.
„Vitaj u nás, Plavčík,“ privítala ho, „som rada, že ťa zasa vidím.“ Plavčíka prekvapilo, že u deda Vševeda stretol svoju krstnú, u ktorej kedysi v noci prespal.
„Čo ťa sem priviedlo,“ vypytovala sa.
„Nuž, kráľ nechce, aby som bol jeho zaťom. Poslal ma preto po tri zlaté vlasy deda Vševeda.“
Starká sa usmiala: „Ded Vševed je môj syn – jasné Slnko. Ráno, keď vstáva, je malým chlapčaom, napoludnie je z neho silný muž a večer sa vracia domov ako starý dedo. Aby si vedel, že som dobrá krstná mať, tie tri vlasy ti donesiem. Teraz sa však musíš niekde ukryť, lebo môj syn, aj keď je dobrák, by ťa mohol upiecť a zjesť na večeru, keď príde domov hladný. Tu je prázdna kaďa, vlez do nej a ja ťa zakryjem.“
Plavčík krstnú mať ešte stihol poprosiť, aby sa syna povypytovala aj na prievozníka, planú jabloň i vyschnutú studňu.
„Popýtam sa aj na to,“ sľúbila mu starká, „a ty dobre počúvaj, čo mi odpovie.“
Vtom sa strhlo vetrisko a cez západné okno vhuplo dnu Slnko, starý deduško so zlatou hlavou.
„Čuchám, čuchám človečinu,“ spustil. „Koho tu máš, mamka moja?“
„Ale synček môj ľúbezný, ktože by tu mohol byť, aby si ho ty nezbadal? To si len ty napáchol človečinou, veď sa celý deň túlaš po svete. Niet div, že ju ešte aj večer doma cítiš.“
Starček Slnko sa upokojil a pustil sa do večere.
Po večeri zložil svoju zlatú hlavu mamke na kolená. Keď starká videla, že zaspal, vytrhla mu jeden zlatý vlas a hodila ho na zem – zacvendžal ako struna.
„Čo chceš, mamka?“ opýtal sa ded Vševed.
„Ale nič, synček môj. Len som zdriemla a mala som čudný sen.“
„A čo sa ti snívalo?“
„Prisnilo sa mi, že v jednom meste mali prameň živej vody. Keď sa jej napil chorý, vyzdravel, keď ňou pokropili mŕtveho, ožil. Ale voda v studni už pred dvadsiatimi rokmi vyschla. Nemôže im niekto pomôcť?“
„Ľahká pomoc. V studni sedí na prameni žaba, preto z neho voda nemôže vytekať. Nech tú žabu zabijú a studňu vyčistia. Bude v nej voda ako predtým.“
Keď ded Vševed zasa zaspal, starká mu vytrhla druhý zlatý vlas a pustila ho na zem.
„Čo je zasa, mamka?“
„Nič, synáčik, nič. Len som troška zaspala a zasa sa mi čosi čudné snívalo. Vraj je mesto, kde mali zázračnú jabloň. Keď niekto starý zjedol jablko, čo na nej vyrástlo, zaraz omladol. Ale už dvadsať rokov nebolo na jabloni ani jedného jabĺčka. Nedá sa tomu pomôcť?“
„To je ľahké. Pod jabloňou leží had a odoberá jej silu. Nech hada zabijú a jabloň presadia. Bude mat jabĺčka ako kedysi,“ povedal a zasa zaspal.
Starká mu vytrhla aj tretí vlas.
„Prečo ma nenecháš spať, mamka?“ opýtal sa ded Vševed namrzene a chcel vstať.
„Len lež, synček, spi,“ upokojovala ho mať. „Nehnevaj sa, nechcela som ta zobudiť. Ale zadriemala som a prisnilo sa mi, že jeden prievozník preváža ľudí cez čierne more už roky a nemôže sa tej roboty zbaviť. Kedy skončí tú svoju prácu?“
„Je to hlupák. Nech strčí veslo niekomu inému do ruky a sám vyskočí na breh. Potom sa stane prievozníkom ten druhý. Ale už mi daj pokoj. Ráno musím zavčasu vstať, aby som stihol osušiť slzy kráľovej dcére, ktorá každú noc narieka, lebo kráľ poslal jej muža po tri zlaté vlasy z mojej hlavy.“
Nadránom sa vonku strhol vietor a na kolenách starkej sedelo namiesto starého dedka krásne zlatovlasé dieťatko – božie Slnko. Rozlúčilo sa s mamkou a východným oknom vyblisklo von.
Starká potom odklopila veko na kadi a Plavčíkovi povedala: „Tu máš tie tri zlaté vlasy. Čo hovoril ded Vševed, si počul. Choď, už sa viac nestretneme, viac to nebude treba.“
Plavčík sa krstnej materi poďakoval a pobral sa svojou cestou späť.
Keď prišiel do prvého mesta, kráľ hneď chcel vedieť, akú radu im prináša.
„Dobrú,“ potešil ho Plavčík. „Dajte studňu vyčistiť a žabu, čo sedí na prameni, zabiť. Potom bude v studni vody ako kedysi.“ Kráľ hneď rozkázal, aby urobili, ako Plavčík povedal. Keď sa studňa začala plniť vodou, dal Plavčíkovi dvanásť koní bielych ako labute a naložil mu na ne toľko zlata, striebra a drahých kameňov, koľko vládali uniesť.
Potom Plavčík prišiel do druhého mesta. Aj tam ho kráľ netrpezlivo očakával a hneď sa ho pýtal, akú radu prináša.
„Dobrú. Prikážte, aby jabloň vykopali a zabili hada, čo jej ovíja korene. Potom jabloň presaďte. Bude rodiť ako predtým,“ povedal Plavčík.
Kráľ hneď nakázal jabloň vykopať, hada zabiť a strom opäť zasadiť. Jabloň cez noc rozkvitla. Kráľ sa nevedel dosť naradovať. Plavčíkovi dal dvanásť koní čiernych ako havrany a naložil mu na ne bohatstva, koľko uniesli.
Plavčík sa odobral a išiel ďalej. Keď došiel k čiernemu moru, prievozník sa ho hneď začal vypytovať, či sa prezvedel, ako by sa mohol tej prievozníckej driny zbaviť.
„Viem to,“ odpovedal mu Plavčík, „ale najprv ma musíš previezť. Potom ti to poviem.
Prievozník nechcel, vraj nech najprv povie, ale keď videl, že Plavčík mu nič nepovie, previezol ho aj so štyriadvadsiatimi koňmi a všetkým tým bohatstvom na druhý breh.
„Keď zasa budeš niekoho prevážať,“ zakričal mu Plavčík z brehu, „strč mu do ruky veslo a ty vyskoč na súš. Tak sa oslobodíš a ten druhý sa stane privozníkom.“
Potom sa Plavčík vrátil do zámku a dal kráľovi tri zlaté vlasy. Ten veru ani vlastným očiam nechcel veriť. Kráľovská dcéra plakala, no teraz už nie od žiaľu, ale od radosti.
„A odkiaľ máš tie krásne kone a toľké bohatstvo?“
„Vyslúžil som si to,“ povedal mu Plavčík a všetkým porozprával, ako jednému kráľovi pomohol k zázračným jablkám, čo robia zo starých mladých, ako druhému kráľovi pomohol k živej vode, ktorá z chorých robí zdravých a z mŕtvych živých.
„To je veru voľačo! Omladzujúce jablká a živá voda!“ hovoril si v duchu kráľ. „Keby som také jabĺčko zjedol, omladol by som, a keby som aj zomrel, tá voda by ma opäť vrátila medzi živých!“
Ani chvíľku nečakal, vybral sa na cestu, aby si zadovážil zázračné jablká a živú vodu. Dodnes sa však nevrátil.
Tak sa uhliarov syn stal kráľovským zaťom, ako predpovedala sudička. A starý kráľ? – Ten ešte asi stále robí prievozníka cez čierne more.
The post Tri zlaté vlasy deda Vševeda appeared first on AlinkaBook.