Lev raz zabil zviera, vzal si mäso a piekol ho pred domom. Neďaleko bývala korytnačka. Bola už noc, keď si lev piekol mäso.
Ráno zašla stará korytnačka k levovi a povedal:
„Ach, včera to bolo krásne! Keď som večerala kašu, vdychovala som vôňu tvojho mäsa a už vône som sa najedla.“
Lev odpovedal:
„Aha, tak preto bola moja pečienka bez chuti, lebo si mi z nej všetku vôňu ukradla!“
„Áno,“ potvrdila korytnačka, „ešte nikdy mi tak kaša nechutila.“
Avšak lev povedal:
„Musíš mi zato doniesť pät hrncov medoviny a okrem toho ťa ešte aj zažalujem. Máš šťastie, že mi ostal kúsok mäsa! Hneď ráno som zbadal, že je bez chuti, lebo si mu odňala silu.“
Korytnačka sa veľmi zľakla a rozmýšľala: ‚Ak teraz predstúpim pred sultána, čo mu mám povedať? Ved je to tak, ako vravel lev: všetku vôňu z mäsa som mu vyvoňala.‘
Po ceste šiel práve zajac, a keď videl utrápenú korytnačku, prihovoril sa jej:
„Čože si taká smutná, vari si ešte dneska nejedla?“
Korytnačka vzdychla:
„Ach, to by nebolo také hrozné, keby som ešte nebola jedla. Niečo iné ma trápi a morí.“
„A čo ťa morí a trápi?“ – pýtal sa zajac.
Korytnačka rozpovedala:
„Včera si lev priniesol mäso, piekol ho a vôňa z neho vnikla až do môjho domu. Vdychovala som ju a jedla pri tom kašu, a kaša mi preto neobyčajne chutila. No a ráno sa ma lev opýtal: ‚Prečo si ukradla vôňu môjmu mäsu, takže bolo celkom bez chuti?‘ A teraz chce ísť k sultánovi zažalovať ma.“
Keď zajac vypočul korytnačku, rozosmial sa: „A ty sa trápiš pre takú maličkosť? Naozaj si mi nič nezatajila? Nie je v tom nič iné, prečo sa hodno trápiť? Či si len hlúpa. Na tvojom mieste by som si s ním ľahko poradil.“
Stará korytnačka prosila zajaca:
„Počúvaj, mám šesť hrncov medoviny. Ak mi pomôžeš, dostaneš tri hrnce. Ba dám ti aj šesť, hej, všetkých šesť hrncov medoviny ti dám.“
Zajac odpovedal:
„Pomôžem ti. Pôjdem s tebou, a keď prídeme k veľkému sultánovi, budem ti svedkom. Ak sa ta veľký sultán niečo opýta, ja mu odpoviem prvý a všetko dám do poriadku! A keď ti sultán povie: Dones medovinu! – neprines plné hrnce, ale naplň ich len dopoly!“
Korytnačke odľahlo – súhlasila so všetkým, čo jej zajac povedal. Potom popíjali spolu medovinu, a pretože bola veľmi tuhá, obidvaja sa trocha podpili.
Keď sa dostavili pred slona-sultána, opýtal sa ich:
„Čo vás ku mne priviedlo?“
Lev začal:
„Vieš, pán môj, včera som si priniesol mäso a piekol som ho. A pečenie je namáhavá robota. Nuž a táto korytnačka mi ukradla všetku chuť z mäsa, lebo mi z neho vyvoňala všetku vôňu!“.
Slon sa spýtal korytnačky:
„Je to pravda, čo vraví lev, naozaj si mu skazila mäso?“
„Áno, vdychovala som vôňu jeho mäsa, to je pravda. Ale čo už mám teraz robiť?“
„Musíš dať levovi šesť hrncov medoviny ako náhradu!“ rozhodol sultán.
Ale vtom zajac vyskočil a zavolal:
„Ó, sultán, či sa dnes takto súdi? Či si ani svedkov nevypočuješ? Vynášaš rozsudok bez svedkov? Korytnačka predsa mäso iba voňala, ale nijaké mäso nejedla! Začo má teda levovi dať šesť hrncov medoviny?“
Potom zajac povedal korytnačke:
„Šúchaj hrniec po zemi sem a tam!“
Korytnačka to urobila a zajac sa spýtal leva:
„No, počuješ dačo?“
„Áno, počujem. Ale nech postaví hrniec zase na miesto!“
A zajac pokračoval:
„Počul si iba žblnkot medoviny, ale si ju nepil – a korytnačka mäso iba voňala, ale z neho nejedla.“
Sultán sa veľmi začudoval a povedal:
„No, zajac, ty si prefíkaný chlapík, rozumu máš naozaj dosť! Váš spor sa týmto skončil, a nech mi už viac nik nepríde žalovať!“
The post Zajac svedkom appeared first on AlinkaBook.