Bola raz Mášenka – vyšívačka a mala zázračnú ihlu. Ušije Máša tou ihlou šaty, a ony sa samy operú, samy sa vyhladia. Vyšije na obruse medovníčky, cukrovinky, prestrie ho na stôl a tam sa hneď zjavia všetky tie sladké veci.
Máša milovala svoju ihličku, chránila si ju ako oko v hlave, a predsa ju neuchránila. Išla raz do hory na jahody a stratila ju. Čo sa jej len nahľadala! Všetky kríky prekutala, všetku trávu prehrabala – po ihle ani stopy! Sadla si Mášenka pod strom a plače.
Začul ju jež, prišlo mu jej ľúto. Vyliezol z diery a dal jej jednu zo svojich ihiel.
„Tu máš, Mášenka, možnože sa ti zíde.“
Mášenka sa poďakovala, vzala si ježiu ihličku, no sama v sebe si myslí: Tá moja bola veru inakšia!
A poznove sa rozplakala.
Videla jej slzy Sosna vysoká, zhodila jej jednu zo svojich ihiel.
„Tu máš, Mášenka, možnože sa ti zíde.“
Mášenka si ihlu vzala, hlboko sa Sosne poklonila a šla ďalej. Ide, ide, slzy si utiera a sama v sebe si myslí: Kdeže je to od mojej ihly, o čo tá bola lepšia!
A vtom stretne Húsenicu-hodvábnicu: hodváb si pradie, celá je hodvábnymi niťami omotaná.
„Vezmi si, Mášenka, z môjho hodvábu, možnože sa ti zíde.“
Dievča sa poďakovalo a spytuje sa: „Húsenica-hodvábnica, ty oddávna v hore bývaš, oddávna pradieš tenučké hodvábne nite. Nevieš o mojej ihličke?“
Zamyslela sa Húsenica-hodvábnica, hlavou prikývla.
„Tvoja ihla je u Baby-jagy, Mášenka. U Baby-jagy, kostnatej laby. V chalúpke na stračej nôžke. Lenže tá nevedie nijaký chodník, nijaká cesta. Nedostaneš ty stade svoju ihlu.“
No Mášenka prosí, aby jej len povedala, kdeže to Baba-jaga býva.
A tu jej Húsenica-hodvábnica povie:
Ide sa ta nie podľa slniečka,
ale podľa obláčka,
cez hory a cez doliny,
cez blatá a močariny,
kde si ani vtáci hniezdo neuvijú,
kde len žaby, hady, jašterice žijú.
Tam stojí chalúpka, má stračiu nôžku,
tam Baba-jaga sedí pri oblôčku,
vyšíva koberec, ktorý sám lieta.
Zabudni na svoju ihličku, dieťa.
Zabudni na ňu, Mášenka,
vezmi si z môjho pradienka.
Poklonila sa Mášenka Húsenici-hodvábnici až po pás, vzala si od nej pradienko hodvábu a šla ďalej.
Strašné bolo pre Mášenku ísť k Babe-jage, ale ľúto jej je za ihlou. Vybrala si teda na oblohe tmavý obláčik a ten ju viedol
cez hory a cez doliny,
cez blatá a močariny,
kde si ani vtáci hniezdo neuvijú,
kde len žaby, hady, jašterice žijú.
Tam stojí chalúpka, má stračiu nôžku.
Tam Baba-jaga sedí pri oblôčku
a z komína kto vykúka? Sovia hlava…
Keď strašná Sova zazrela Mášu, zahúkala na celú horu:
„Hu-hu-hu-hú! Kto je to tu? Kto je to tu?“
Naľakala sa Máša, nohy sa jej od strachu podlomili. A Sova krúti očami, má ich ako lampáše; jedno jej svieti žltým svetlom a druhé zeleným, takže je všetko dookola žlté a zelené.
Vidí Mášenka, že sa tu nemá kde podieť, hlboko sa Sove poklonila a prosí ju:
„Dovoľ mi, Sovička, vojsť k Babe-jage. Musím sa s ňou zhovárať.“
Sova sa zasmiala, zahúkala a Baba-jaga kričí z oblôčka:
„Sova moja, Sovička, sama nám pečienka do domu ide!“
A dievčatu láskavo:
„Poď len, Mášenka, poď!“
Pristúpila Mášenka k chalúpke a vidí: prvé dvere sú zavreté na železnú závoru, druhé na ťažkú zámku a na tretích je kovaná reťaz.
Sova jej zhodila tri pierka.
„Otvor si dvere,“ hovorí, „a chytro vojdi.“
Vzala Máša prvé pierko, dotkla sa závory, hneď sa prvé dvere otvorili. Dotkla sa druhým pierkom zámky, otvorili sa druhé dvere. Tretím pierkom sa dotkla kovanej reťaze, otvorili sa aj tretie dvere. Vošla Máša do chalúpky a vidí, že Baba-jaga pri oblôčku sedí, niť na vreteno pradie; na zemi leží koberec, krídla sú na ňom hodvábom vyšité a Mášina ihla je zapichnutá do nedovyšívaného krídla.
Hodila sa Máša k ihle, a tu Baba-jaga buchne ohreblom o zem:
„Nedotýkaj sa môjho lietajúceho koberca!“ kričí. „Zameť izbu, zakúr do pece, budem mať z teba večeru.“
Mášenka sa Babe-jage ani slovkom neprieči. Izbu zametie, smeti pozbiera.
Baba-jaga kamsi odletela a Mášenka hneď ihlu do ruky, a ak vyšíva koberec, tak vyšíva; chce ho dokončiť a uletieť na ňom; prsty sa jej mihajú, hlavu od roboty nezdvihne. Sova na ňu kričí:
„Dievča, dievča, prečo sa z komína nedymí?“
Mášenka jej odpovedá:
„Sova moja, Sovička, nechce sa mi v peci chytiť.“
A chytro berie drevo, rozkladá oheň.
Sova poznove:
„Dievča, dievča, či už vrie voda v kotle?“
A Mášenka na odpoveď:
„Voda ešte nevrie, kotol je na stole.“
Chytro postaví kotol s vodou na oheň a znova sa pustí do vyšívania. Ak vyšíva, tak vyšíva, ihla sa po koberci len tak mihá. A Sova zas len kričí:
„Rozkúr v peci, chcem už jesť!“
Priložila Máša na oheň, vystúpil dym až k Sove, voda v kotle začala vrieť.
„Dievča, hej, dievča!“ kričí Sova, „sadni si do kotla a prikry sa pokrievkou!“
A Máša vraví:
„Spravila by som ti po vôli, Sovička, lenže v kotle nieto vody!“
A pritom ak vyšíva, tak vyšíva.
Vytrhla si Sova tri pierka a hodila ich do oblôčka.
„Tu máš, otvor si dvere a dones vody! Ale daj si pozor! Ak zbadám, že chceš ujsť, zavolám na Babu-jagu, hneď ťa dochytí.“
Mášenka vraví:
„Sova moja, Sovička, vojdi do izby a ukáž mi, ako si treba do kotla sadnúť a pokrievkou sa prikryť!“
Najedovala sa Sova, spustila sa dolu komínom a spadla rovno do kotla. Máša chytro pokrievku založila a hybaj znova koberec vyšívať! Vtom sa zem zatriasla, všetko dookola zahučalo, ihla sa vytrhla z Mášiných rúk a vraví tíško:
„Ber nedovyšívaný koberec, blíži sa nešťastie!“
Skrútila Mášenka koberec, Sovinými pierkami otvorila dvere a pustila sa do behu. Pribehla do hory, sadla si pod Sosnu vysokú a vyšíva. Mihá sa jej v prstoch vrtká ihlička, blyští a ligoce sa hodvábna niť – neostáva už na koberci veľa vyšívať.
A Baba-jaga vskočila do chalúpky, ňuchá nosom a kričí:
Sova moja, Sovička,
kade sa potĺkaš?
Prečo ma nevítaš?
Odkryla kotol, vyjedla polievku až do dna, hladí – nuž veď je tam Sovino perie! Pozrela po izbe, koberca nikde! Hneď všetko uhádla, zatriaslo ju od zlosti, vykríkla:
Za Sovičku,
za ten čin,
napoly ťa rozdrapím!
Sadla na ohreblo a vzniesla sa do povetria; letí a sama seba metlou poháňa.
Mášenka pod Sosnou sedí, vyšíva, náhli sa, len kúsok jej už ostáva. Spytuje sa ona Sosny vysokej:
Sosna moja ihličnatá,
ďaleko je Baba-jaga?
A Sosna odpovedá:
Už preletela lúky zelené,
ohreblom vesluje,
sem ku nám smeruje.
Ešte väčšmi sa Mášenka náhli, už jej chýba iba niekoľko stehov, ale čím ich dovyšívať, keď sa jej už minula hodvábna niť? Zaplakala Mášenka – a tu, kde sa vzala, tam sa vzala, Húsenica-hodvábnica:
Neplač, neplač, Mášenka,
dám ti z môjho pradienka!
Mášenka vtiahla do ihly hodvábnu nit a vyšíva… Vtom sa stromy zaknísali, tráva si stala dupkom; to priletela Baba-jaga ako víchrica! Ale nemohla sa na zem spustiť, lebo Sosna konáre zdvihla, Baba-jaga sa do nich zaplietla a len po chvíli sa neďaleko od dievčaťa na zem strepala!
Vtedy už Mášenka posledný steh vyšila a lietajúci koberec rozprestrela, len si naň sadnúť.
No už sa aj Baba-jaga zo zeme dvíha. Tu Máša hodila proti nej ježovu ihlicu a zvolala:
Ihlička ježia,
nech ježe sem bežia!
V okamihu pribehol starý jež i mladé ježe, hodili sa Babe-jage pod nohy, ihlami ju pichajú, vstať zo zeme nedajú. A Mášenka v tom čase na koberec skočila; koberec vyletel až pod samé oblaky a vo chvíli doniesol Mašu domov.
Žilo sa jej už potom dobre. Šila si ona, vyšívala,ľuďom na úžitok, sebe pre radosť – a ihlu si chránila väčšmi ako oči v hlave.
A Babu-jagu zahnali ježe do močiara, tam sa ona zamorila na večné časy.
The post Zázračná ihla appeared first on AlinkaBook.