Pred dávnymi rokmi žil cisár, ktorý mal tak nesmierne rád pekné, nové šaty, že všetky peniaze vydával na parádu. Nestaral sa o svojich vojakov, nedbal o divadlo ani o poľovačky; stále sa chcel ukazovať v nových šatách. Každú hodinu mal iný odev, a ak sa obyčajne hovorí o kráľovi, že zasadá v rade, tak tu sa vždycky vravelo: „Cisár je v obliekárni!“
Vo veľkom meste, kde cisár býval, žilo sa veselo, každý deň prichádzalo veľa cudzincov.
Raz sem prišli dvaja šalbiari, vydávali sa za tkáčov a vraveli, že vedia utkať najkrajšiu látku, akú si len možno predstaviť. Táto látka bude mat nielen neobyčajné farby a vzorku, ale šaty z nej budú mať takú podivuhodnú vlastnosť, že budú neviditeľné pre každého, kto nie je súci pre svoj úrad, alebo kto je nevýslovne hlúpy.
‚To by ale boli znamenité šaty,‘ pomyslel si cisár. ‚Ak by som si ich obliekol, hneď by som spoznal, ktorí ľudia v mojej ríši nie sú schopní zastávať im zverený úrad. Mohol by som rozoznať hlúpych od múdrych! Ba veru, tú látku mi musia zaraz utkať!‘ A hneď vyplatil šalbiarom hŕbu peňazí, aby sa mohli pustiť do práce.
Hneď si aj postavili svoje krosná, tvárili sa, akoby pracovali, ale na vretenách nemali vôbec nič. Bez dlhého premýšľania si vypýtali najjemnejší hodváb a najkrajšie zlato. Všetko si poschovávali do vlastných vreciek, a potom dlho do noci pracovali na prázdnych krosnách.
‚Teraz by som rád vedel, koľko už toho natkali!‘ pomyslel si cisár, ale čudne sa mu zvieralo srdce, keď si pomyslel, že kto je hlúpy alebo celkom nesúci pre svoj úrad, nemôže látku vidieť. Myslel si, pravdaže, že sám o seba sa nemusí obávať, ale jednako len by bol rád niekoho najprv poslal pozrieť, ako to vyzerá. Všetci ľudia v meste vedeli, akú podivuhodnú silu má látka a všetci túžili vidieť, aký neschopný alebo hlúpy je ich sused.
‚Pošlem ku tkáčom svojho starého, poctivého ministra!‘ pomyslel si cisár. ‚On najlepšie posúdi, ako látka vyzerá, lebo má rozum a nikto nezastáva lepšie svoj úrad ako on!‘
Šiel teda starý dobrý minister do sály, kde dvaja šalbiari pracovali na prázdnych krosnách. ‚Bože na nebi!‘ pomyslel si starý minister a div si oči nevyočil, ‚veď ja nič nevidím!‘ Ale nahlas nič nepovedal.
Obaja podvodníci ho pozývali bližšie a pýtali sa, či látka nemá krásnu vzorku a nádherné farby. Potom ukázali na prázdne krosná a úbohý starý minister otváral oči, div mu z jamôk nevypadli, ale nevidel nič, lebo na krosnách nič nebolo. ‚Bože môj!‘ zhrozil sa, ‚vari som hlúpy? To som sa nikdy nenazdal a nik sa to nesmie dozvedieť! Vari nie som súci pre svoj úrad? Nie, nikomu nesmiem povedať, že látku nevidím!‘
„No, nič nevravíte o látke!“ prihovoril sa šalbiar, čo tkal.
„Ó, je nádherná, čarokrásna!“ povedal starý minister a pozrel cez okuliare. „Tá vzorka a tie farby! – Veru, musím povedať cisárovi, že sa mi nevýslovne páči!“
„Ach, to nás teší!“ povedali obaja tkáči a vymenovali farby i vzorku podla názvov. Starý minister pozorne počúval, aby to mohol povedať cisárovi, keď príde domov. A tak aj urobil.
Teraz žiadali podvodníci ďalšie peniaze a nový hodváb i zlato, čo potrebovali na tkanie. Všetko vopchali do vlastných vreciek, na krosná nedali ani vlákenko, ale ako predtým i teraz tkali na prázdnych krosnách.
Čoskoro poslal cisár iného poctivého úradníka pozrieť, ako tkáči pokračujú v práci a či už bude látka hotová. Pochodil tak ako minister. Hľadel a hľadel, ale kedže tam boli len prázdne krosná, nemohol nič vidieť.
„No, nie je to pekná látka?“ vraveli šalbiari, vysvetľovali mu a ukazovali na nádhernú vzorku, ktorá vôbec nejestvovala.
‚Hlúpy predsa nie som!‘ pomyslel si dvoran, ‚že by som teda nebol súci pre svoj úrad? To je ale smiešne! No jednako, nik to nesmie spozorovať.‘ Potom pochválil látku, ktorú nevidel, a uistil ich, že má radosť z takých krásnych farieb a utešenej vzorky. „Áno, látka je ozaj čarokrásna!“ povedal cisárovi.
Všetci ľudia v meste rozprávali o nádhernej látke.
Teraz i sám cisár chcel vidieť látku, pokiaľ bude ešte na krosnách. Vybral sa k prešibaným šalbiarom s celým zástupom význačných mužov, medzi ktorými boli aj starí, poctiví úradníci, ktorí tam boli už predtým. Šalbiari teraz tkali ostopäť, lenže bez jediného vlákna na prázdnych krosnách.
„Ach, veď je to grandiózne!“ vraveli obaja poctiví úradníci. „Pozrite len, vaše veličenstvo, na tú vzorku, na tie farby!“ a ukazovali na prázdne krosná, lebo sa nazdali, že ostatní istotne látku vidia.
‚Čože je to!‘ pomyslel si cisár, ‚ja nič nevidím! To je strašné, som vari hlúpy? Alebo azda nie som súci cisár? To by bolo to najstrašnejšie, čoho som sa mohol dožiť!‘ – „Ó, látka je pekná!“ povedal teda cisár. „Som s ňou nanajvýš spokojný!“ prikyvoval a pozoroval prázdne krosná. Nechcel povedať, že nič nevidí. Celý sprievod, čo prišiel s cisárom, pozeral a pozeral, ale nevidel viacej ako ostatní. No všetci vraveli tak ako cisár: „Ó, látka je veľmi pekná!“ a radili mu, aby si šaty z tejto látky po prvý raz vzal na veľkú procesiu, ktorú práve pripravovali. „Je to grandiózne, úchvatné, excelentné!“ letelo od úst k ústam a všetci boli s látkou nanajvýš spokojní.
Cisár dal každému šalbiarovi rytiersky kríž do gombíkovej dierky a titul cisárskeho tkáča.
Pred procesiou celú noc sedeli šalbiari pri práci a mali zapálených šestnásť svetiel. Ľudia sa mohli presvedčiť, že majú naponáhlo, aby cisárovi šaty zavčasu zhotovili. Tvárili sa, akoby vyberali látku z krosien, strihali vo vzduchu veľkými nožnicami, šili ihlou bez cverny a napokon povedali: „Prosím, šaty sú už hotové!“
Sám cisár ta zašiel so svojimi urodzenými gavaliermi a obaja šalbiari zdvihli ruky do výšky, akoby v nich niečo držali a povedali: „Hľa, to sú nohavice! a tuto košeľa! tu zasa plášť!“ a tak pokračovali. „Sú ľahké ani pavučinka! Človek by sa temer nazdal, že nemá nič na tele, ale v tom je práve čaro týchto šiat!“
„Áno!“ povedali gavalieri, ale nevideli nič, lebo tam ani nič nebolo.
„Vaše cisárske veličenstvo, ráčte si teraz najmilostivejšie vyzliecť šaty!“ povedali šalbiari. „Potom vám oblečieme nové, tuto, pred týmto veľkým zrkadlom!“
Cisár sa vyzliekol a šalbiari sa tvárili, akoby mu po kúsku obliekali nové šaty, ktoré mu ušili; chytili ho okolo pása, a potom akoby mu niečo priviazali a to mala byt vlečka. Cisár sa obracal a zvŕtal pred zrkadlom.
„Ach, či sú len krásne! Ako znamenite pristanú!“ vraveli všetci. „Tá vzorka! Tie farby! Je to drahocenný odev!“
„Vonku čakajú s cisárskymi nebesami, ktoré v sprievode ponesú nad vašim veličenstvom!“ oznámil hlavný ceremoniár.
„Áno, som pripravený!“ povedal cisár. „Nože, pristanú mi?“ A potom sa ešte raz obrátil pred zrkadlom, lebo teraz sa chcel tváriť, akoby naozaj obdivoval svoje nádherné šaty.
Komorníci, čo mali niesť vlečku, macali po dlážke, akoby vlečku dvíhali. Držali ruky vo vzduchu a netrúfali si prezradiť, že nič nevidia.
A tak šiel cisár v sprievode pod nádhernými nebesami a všetci ľudia na ulici a v oblokoch vraveli: „Ach, aké nádherné šaty má cisár! Akú čarokrásnu vlečku na rúchu! Ach, či mu len pristane!“ Nikto sa nechcel prezradiť, že nič nevidí, lebo by nebol súci pre svoj úrad, alebo by bol nevýslovne hlúpy. V nijakých šatách nemal cisár taký úspech.
„Ale veď nahý!“ povedalo ktorési dieťa. „Bože na nebi, čujte ten nevinný hlas!“ povedal otec. A ľudia si šepkali, čo povedalo dieťa.
„Veď je nahý, malé dieťa to povedalo, nahý je!“
„Nahý je!“ volal nakoniec všetok ľud. Tu cisára zamrazilo, lebo sa nazdal, že majú pravdu, ale pomyslel si: ‚Teraz musím vydržať po celý sprievod.‘ A vykračoval si ešte pyšnejšie a komorníci niesli vlečku, ktorej vôbec nebolo.
The post Cisárove nové šaty – Hans Christian Andersen appeared first on AlinkaBook.