Žila raz matka a tá mala dcéru Helenku. Bolo to dievča zvlášť lenivé. Jedného dňa, keď zase len posedávala a na prácu ani nesiahla, vystrčila ju matka pred chalupu a vyšľahala ju prútom. Helenka sa dala do hlasného plaču.
Práve v tej chvíli prechádzalo okolo knieža z Červeného zámku. Keď uvidel uplakanú Helenku, zastavil a spýtal sa:
„Prečo to dievča trestáte, mamka?“
„Ako ju nemám trestať? Stále by len pri kolovrátku sedela a priadla z konope zlaté nitky,“ zaklamala matka.
Hanbila sa priznať, že má lenivú dcéru.
„Ak je to pravda, tak mi ju predajte,“ povedal knieža.
„Veru s radosťou! A čo mi za ňu dáte?“
„Pol merice zlata.“
„Tak si ju teda vezmite,“ súhlasila matka.
Knieža vysadil Helenku k sebe na koňa a odviezol si ju do Červeného zámku. Tam z koňa zosadli, pán chytil dievča za ruku a zaviedol ju do komnaty, ktorá bola od podlahy až po strop plná konope.
„Keď to všetko spradieš na zlaté nitky, staneš sa mojou ženou, ale ak nie, zle sa ti povodí,“ povedal knieža a odišiel. Dvere za sebou zamkol na niekoľko západov.
„Čo si počnem?“ nariekala Helenka. „Čo len so mnou bude?“ Trpko ľutovala, že bola lenivá a neposlušná. A plakala, až srdce krvácalo. Vtom sa v okne objavil malý mužíček. Na hlave mal červenú čiapočku a na nohách nablýskané topánky.
„Prečo tak nariekaš?“ spýtal sa Helenky a zadupal nôžkami.
„Ako by som nenariekala, keď mi nakázali upriasť z tej hromady konope zlaté nitky! Ale ja zlaté nitky priasť neviem!“ zverovala sa Helenka.
„Ak do troch dní uhádneš, ako sa volám a z čoho mám ušité topánky, pomôžem ti,“ zasmial sa mužíček.
„Všetko konope za teba spradiem a ešte ťa naučím, ako sa to robí. Ak neuhádneš, pôjdeš so mnou.“
Čo mala Helenka robiť? Nezostávalo jej iné, len aby súhlasila.
Mužíček sa len zaškeril, vzal vretienko a hneď sa pustil do pradenia. Kolovrátok sa krútil a vrčal, konope ubúdalo a zlatej priadze pribúdalo.
Keď sa deň nachýlil, mužíček vstal od kolovrátku a spýtal sa: „Už vieš, Helenka, ako sa volám a z čoho mám ušité topánky?“
Dievča hádalo, ale neuhádlo. A mužíček zadupal nôžkami v čudesných topánkach, vyskočil na okno a bol preč.
Helenka sedela pri okne, vzdychala a premýšľala, ako sa asi ten mužíček volá a z čoho má ušité topánky. Vonku už bolo tma ako vo vreci, ale ona stále nevedela nájsť odpoveď na mužíčkove hádanky. Lámala si hlavu, dokonca aj na jedlo zabudla.
Vtom ju z premýšľania vytrhli hlasné vzdychy a nárek: „Ja nešťastný, som hladný, som smädný, no nikto ma, chudáka starého, nepoľutuje.“ Helenka vyzrela z okna a videla pod ním sedieť starého žobráka. Vzala jedlo i nápoje, ktoré mala, a všetko mu to podala. Žobrák sa posilnil a pekne sa Helenke poďakoval; ona mu povedala, aby na druhý deň prišiel zase. Potom si ľahla na konope a zaspala.
Ráno sa v komnate objavil mužíček. Chopil sa vretienka a priadol ako divý celý deň. Helenka ho starostlivo pozorovala, ale keď sa jej večer spýtal, či už pozná jeho meno, zase nevedela. Mužíček sa zachechtal a zmizol.
A tak si Helenka sadla k oknu a premýšľala, ako sa asi volá a z čoho má topánky, ale nič nevymyslela.
Tak ako prvý deň prišiel aj teraz pod okno žobrák.
Helenka mu dala svoju večeru, ale bola smutná a plakala, lebo už na druhý deň mala dať mužíčkovi odpoveď, a stále ju nepoznala. Začala sa báť, čo s ňou bude, keď to neuhádne.
Žobrák sa posilnil a vraví: „Prečo si smutná, dievčinka?“ Helenka mu nechcela povedať o svojom súžení. Myslela si, že jej aj tak nepomôže. Keď sa jej však znova spýtal, čo ju trápi, že by hádam mal pre ňu radu, všetko mu popravde porozprávala.
Žobrák prikývol a vraví: „Počúvaj, čo sa mi dnes prihodilo. Bol som v lese a tam som uvidel ohníček.
Okolo ohníčka stálo deväť hrnčekov, okolo nich poskakoval mužíček v červenej čiapke a spieval:
Dupinôžka čary varí
čáry-máry pečie,
pôjde si už po nevestu,
už mu neutečie.
Topánky mám z blšej kože,
Helenka sa tešit môže.
Hádam ti to, dievčinka, bude na niečo dobré.“
„Ďakujem vám, deduško!“ potešila sa Helenka. „teraz už viem, ako tomu divnému mužíčkovi odpoviem.“ Žobrák odišiel a Helenka sa uložila spať.
Tretieho dňa zrána sa v komnate opäť objavil mužíček v červenej čiapočke. Na nič nečakal a rýchlo sa pustil do pradenia. Skôr ako slnko zapadlo, bola komnata plná zlatej priadze a po konope ani pamiatky.
Mužíček sa postavil pred Helenku, zaškeril sa a povedal:
„Tak už vieš, ako sa volám a z čoho mám ušité topánky?“
„Voláš sa Dupinôžka a topánky máš ušité z blšej kože,“ zasmiala sa Helenka a zatlieskala.
Keď to mužíček počul, začal sa krútiť ako vreteno, nahnevane dupal krivými nohami, jačal a škriekal, až sa komnata otriasala. Nakoniec vyletel oknom a bol preč.
Helenka v duchu žobrákovi ďakovala. Rada by sa mu bola odslúžila, ale on už viackrát neprišiel.
Keď sa knieža presvedčil, aká je Helenka usilovná a aké krásne zlaté nitky pradie, dodržal slovo, vystrojil svadbu a vzal si Helenku za ženu.