Bol raz jeden mocný kráľ a ten mal prekrásnu dcéru. Jedného dňa sa princezná prechádzala po zelenej lúke. Zrazu priletel strašný drak, uchytil na smrť preľaknuté dievča a odniesol ho preč, do pekla. Lebo drak nebol nikto iný ako sám čert.
Kráľ bol celý bez seba, keď sa dozvedel, že mu dcéru odniesol pekelný drak. Vyhlásil, že kto mu dcéru z pekla vyslobodí, dostane kráľovstvo a ruku jeho dcéry. Prišli mnohí a pokúšali sa dostať do pekla, ale čo ako sa namáhali, cestu do pekla nenašli.
Jedného dňa prišiel udatný syn jednej chudobnej vdovy, ktorá žila vo veľkej biede. Prihlásil sa u kráľa, že on sa pokúsi kráľovskú dcéru oslobodiť. Kráľ mu znova zopakoval svoj sľub a mládenec sa vybral na skusy.
Ako tak išiel a vypytoval sa všetkých, či ide do pekla dobre, prišiel k jednej starej, mrzkej ženičke, ktorá bola taká vetchá, že sa jej zabudol spýtať na cestu. Ale ona sa ho spýtala: – Kamže, kam, kam sa poberáš? – Ach, mám ísť do pekla, – povedal, a neviem ta cestu. – To ti verím, priateľko, – vraví ženička, – keď sa ty chceš dostať do pekla, musíš si vziať tento prútik, čo nosím pod pazuchou. Cestou uvidíš pred jedným domom čierneho kohúta, toho musíš chytiť a vytrhnúť mu pero. Potom stretneš čierneho capa, ktorý bude veľmi klať. Ale ty mu musíš vytrhnúť z brady jednu štetinu. Ostatné už sám uvidíš.
Ženička mu dala prútik, mládenec sa jej chcel poďakovať, ale ona rýchlo odišla. A za ňou ísť nemohol, lebo prútik mu to nedovolil. Ukazoval mu, kadiaľ má ísť, až prišiel k sedliackemu domu, pred ktorým stál čierny kohút. Len čo zbadal pocestného s prútikom, začal utekať, trepal krídlami a odletel. Ale náš šuhaj bol vrtkejší a kohúta rýchlo dolapil. Mohol sa teraz kohút trepať, koľko chcel, mládenec mu čierne pero vytrhol.
Len čo odišiel niekoľko krokov ďalej a zastokol si čierne pero za klobúk, uvidel naprostred cesty čierneho capa, ako si zohol rohatú hlavu až k zemi, a kým sa hľadač pekla spamätal, cap ho prevrátil. No mládenec sa nedal odradiť, vstal, a keď cap znovu zaútočil, chytil ho za bradu, až mu z nej skoro polovica ostala v hrsti. Cap mekotačky utekal domov. Hans si vybral z brady najkrajšiu štetinu a schoval si ju aj s čiernym pierkom do vrecka. Prútik si strčil do čižmy a veselo kráčal ďalej. Išiel, išiel, až prišiel k pekelnej bráne, ale tá bola, na Hansov veľký žiaľ, zatvorená. čo teraz robiť?
„Ach,“ pomyslel si, „skúsim to s prútikom,“ a zabúchal ním na bránu. Brána sa hneď otvorila dokorán a pod oblúkom dverí si zastal vrátnik.
– Čo chceš? – oslovil ho červený chlapík. – Tak silno si búchal na bránu. Máš priepustku?
Hans siahol do vrecka a podržal strážcovi pri nose pero z čierneho kohúta a štetinu z čierneho capa. Vrátnik zavrčal „dobre“ a uvoľnil mu cestu. Ale kadiaľ ísť, keď do pekla vedú tri cesty? „Ona je princezná, tak hádam prostredná cesta bude tá pravá,“ myslel si Hans, a keď sa opýtal prútika, aj ten mu ukázal prostrednú cestu. Prišiel do akejsi komnaty a našiel v nej tri dievčiny. Drak, s ktorým mal zápasiť, nebol doma. Hans povedal dievčinám: – Prišiel som vás oslobodiť. Teraz, keď drak odletel, je na to príhodný čas. – Ach nie, – povedala jedna, – teraz nie, lebo drak sa vráti každú chvíľu! – Mládenec povedal, že bude s drakom zápasiť, ale dievčiny mu riekli, že čas zápasu ešte nenadišiel. Napokon sa dohodli, že prvú noc prespí pod posteľou prvej dievčiny, druhú noc pod posteľou druhej a tretiu noc pod posteľou tretej dievčiny. Na štvrtý deň drak tak či tak odletí.
Keď sa drak večer vrátil a s veľkým hrmotom vkročil do izby, zaňuchal a zreval: – Cítim tu človečinu. – Ach, čo ti to len prišlo na um, – vravela prvá dievčina, – vykypela mi zapražená polievka, tú cítiť. – Drak sa dal učičíkať, položil si hlavu na laby a čoskoro zaspal. Na druhý deň ráno vyletel a zostal celý deň vonku, na zemi. Veselo ušiel Hansovi čas medzi troma dievčinami, jednou krajšou ako druhou, a keď nastal večer, zaliezol pod postel druhej dievčiny. A už sa drak vracal a s veľkým hrmotom vkročil do izby. Aj tentoraz ňuchal a zareval: – Cítim tu, cítim človečinu! – Ach, čo ti to len prišlo na um, – odvetila druhá dievčina, – zarezala som tela, a to tu cítiť. – Drak sa dal učičíkať, položil si hlavu na laby a čoskoro zaspal. Na druhý deň ráno znovu vyletel a ostal medzi ľuďmi.
Aj tento deň sa minul Hansovi s dievčinami veľmi veselo, a keď sa schýlilo k večeru, vliezol pod postel tretej. O chvíľu prišiel s veľkým hrmotom drak, ňuchal dookola a zreval: – Cítim, cítim, cítim človečinu! – Ach, – zasmiala sa princezná, ktorú mal najradšej, – čo ti to prišlo na um. Zdochol mi kohút a visí teraz v komore. – Aj teraz sa dal drak učičíkať, položil si hlavu na laby a čoskoro zaspal. Na štvrtý deň ráno letel preč a reval, že sa vráti veľmi neskoro, lebo má veľa roboty.
Hans a dievčiny sa začali zberať na cestu. Dohodli sa, že na útek si zapriahnu pekelný koč. Pohoniča by mali, a chýrneho. Onedlho už aj čo najrýchlejšie odchádzali, Hans vpredu na kozlíku a dievčiny v koči. Tátoše uháňali jedna radosť.
Ale odrazu zastali a začali sa vzpínať. Uprostred cesty stál čierny cap s hlboko sklonenou hlavou a mekotal: – Dajte mi moju štetinu. – Hans rýchlo vytiahol vrecko, hodil mu štetinu a cap hneď odskočil nabok. Tátoše uháňali ďalej, keď im tu zrazu zletí na hlavu čierny kohút a kričí: – Kikirikí, dajte mi moje pero. – Hans mu rýchlo hodil pero a uháňal ďalej. Ešte im vstúpila do cesty vetchá ženička a vypýtala si svoj prútik. Potom už leteli tátoše až do mesta a na hrad. Starý kráľ si s jasotom privítal dcéru a vychystal veselú svadbu s bohatou hostinou. Bola tam aj Hansova matka a tá mi porozprávala, ako sa to všetko prihodilo. Druhé dve dievčiny ostali na zámku pri mladej kráľovnej. Choď ta a pozri, možno je niektorá na vydaj.
Obrázok zdroj: pixabay.com