Bol raz jeden cár. Keď ostarel, dal si zavolať svojich dvoch synov a povedal im:
„Už mi veľa času neostáva a rozmýšľam, ako vás dedičstvom spravodlivo podeliť. Ktorý z vás sa vie v živote šikovnejšie obracať, ten dostane moje cárstvo. Iste už máte svoje vyhliadnuté nevesty. Prineste mi každý od svojej tú najkrajšiu šatku.“
Starší syn Vasil sa potešil. Mal krásnu milú. Veselo vybehol z brány. Ale mladší Ivan bol smutný. Nepoznal nijakú dievčinu, ktorá by sa mu bola páčila. Sadol si v sade do trávy a dumal, čo robiť. Tu priskákala k nemu zelená žabka a spytuje sa:
„Kva, prečo tak smútiš, šuhaj?“
„Otec má veľké cárstvo a chce ho poručiť tomu, kto donesie krajšiu šatku od svojej milej. A ja ešte nijakú nemám.“
„Kva, kva, nesmúť, len ty poď so mnou“, povedala žabka.
Čo mal Ivan robiť? Šiel.
Zaviedla ho žabka do akejsi jaskyne a prikázala mu, aby jej nanosil vody, lebo sa jej všetka minula.
„Kva, za prácu, plácu“, riekla žabka, a dala mu šatku krásnu, pestrú, až prechádzal zrak. Šuhaj sa žabke pekne poďakoval, vzal šatku a bežal s ňou domov. Tu hovorí otec staršiemu synovi:
„No, ukáž, Vasil, akú šatku si doniesol.“
Syn podal otcovi peknú kvetovanú šatku. Na to sa opýtal otec mladšieho:
„A ty, Ivan?“
Tu ukázal aj on šatku, čo doniesol a bola taká krásna, že krajšiu svet nevidel.
Nepozdála sa otcovi jediná skúška šikovnosti synov a po druhý raz zažiadal:
„Ktorý z vás mi donesie od svojej milej krajší prsteň, tomu zanechám svoje cárstvo.“
Starší veselo vybehol von bránou a mladší smutný, sadol si v sade do trávy. Znovu priskákala k nemu zelená žabka a spytuje sa:
„Kvak, čo si taký smutný, šuhaj?“
„Mám doniesť otcovi prsteň od svojej milej a ja nijakú nemám.“
„Kvak, neplač a poď so mnou.“
Zase ho zaviedla do jaskyne a prikázala mu nanosiť dreva, lebo sa jej všetko minulo. Keď prácu zavŕšil, dala mu prsteň nevídanej krásy. Poďakoval sa šuhaj žabke a šiel s ľahkým srdcom domov.
Tu riekol otec staršiemu synovi:
„Nože, ukáž aký máš prsteň.“
A on hneď ukázal pekný, zlatý prsteň.
Potom sa opýtal mladšieho:
„No a ty, Ivan?
Tu vytiahol Ivan svoj prsteň, a ten sa zaligotal tak, že sa celá izba od neho rozjasnila.
Ale otcovi ešte ani toto nestačilo.
„Rozhodol som sa, že tomu dám svoje cárstvo, kto si privedie krajšiu a bohatšiu nevestu.“
Starší veselo vybehol bránou a mladší ako vždy, zašiel smútiť do sadu. A znovu priskákala k nemu zelená žabka a spytuje sa:
„Kvak, čože tak smútiš, šuhaj?“
„Akoby som nemal smútiť? Otec chce poručiť cárstvo tomu, kto si privedie krajšiu nevestu. A vieš, že ja nijakú nemám.“
„Kvak. Ak je tak, pod so mnou.“
A zase ho zaviedla do tej jaskyne. Prikázala mu:
„Kvak. Vezmi ma do dlaní a pobozkaj ma.“
Šuhaj sa zľakol, že by mal bozkávať nepeknú, studenú žabu, ale potom si spomenul, čo dobré už pre neho vykonala, vzal ju do dlaní, zatvoril oči, a pobozkal ju.
Vtom zahrmelo, zem sa zatriasla, naľakaný Ivan otvoril oči a našiel sa v krásnej svetlici. Pri jeho boku stála prekrásna dievčina, v drahocenných hodvábnych šatoch.
„Ja som bola tá žaba. Som Bojarova dcéra a zlá macocha ma prekliala, že som si nechcela vziať jej syna za muža. Ale ty si ma svojim bozkom oslobodil. Som tvoja nevesta a celý môj majetok patrí tebe.“
Prehodila si cez drahocenné šaty jednoduché každodenné a pobrali sa za otcom.
Aj starší brat prišiel so svojou mladuchou. Mala oblečené skvostné šaty a aj ona bola pekná. Spokojný otec požiadal syna:
„Nože si zatancuj so svojou nevestou pre moje potešenie.“
Keď sa vykrúcali, rozopli sa neveste spony, krásne šaty sa vykasávali a spod nich vykúkala špinavá spodnička.
„Stačí, syn môj. A teraz si aj ty, Ivan, zatancuj so svojou mladuchou, pre moje potešenie.“
Ivan tak rozkrútil svoju mladuchu, až sa jej tiež spony porozopínali, odleteli z nej skromné pracovné šaty a ukázali sa drahocenné, hodvábne. Začudovaný otec povedal mladšiemu synovi:
„Ivan, ty si dostal od svojej mladuchy krajšiu šatku, krajší prsteň, aj ona sama je krajšia. Preto cárstvo odkazujem tebe.“
Ivan sa otcovi pekne poďakoval, vzdal sa otcovho cárstva v prospech staršieho brata, lebo mu bohatstvo priniesla jeho odkliata nevesta. A žili si potom všetci v spokojnosti a láske, až kým nepomreli.