V jednej dedinke žila stará dievka, ktorú volali Káčou. Mala chalúpku, záhradu a k tomu ešte zopár zlatiek; no hoci by bola v zlate sedela, nebol by si ju vzal ani ten najchudobnejší čeľadník, pretože bola zlá ako čert a papuľnatá. Mala ešte starú matku, a keď občas potrebovala pomoc, nebol by jej nik za mačný mak niečo urobil – čo by bol ako odkázaný na grajciar a ona platila dukátmi – lebo sa hneď pre každé slovo škriepila a vadila, až to bolo počuť do deviatej dediny. Okrem toho všetkého nebola pekná, a tak zostala na ocot, až pomaly dotiahla do štyridsiatky. Ako to už zväčša po dedinách býva, že je každú nedeľu muzika, bolo tak aj tam. Sotva sa u richtára alebo v krčme ozvali gajdy, hneď bola svetlica plná mládencov, v pitvore i na podstení stáli dievky a pod oknami deti. No prvá zo všetkých bola Káča. Mládenci kývali na dievky a tie sa poberali do kola, len Káči sa jakživ ani jediný raz nepošťastilo – hoci by bola gajdošovi aj sama zaplatila – no z trucu predsa nevynechala ani jednu nedeľu. Raz ide, ako zvyčajne, a cestou rozmýšľa: „Už som taká stará, a ešte som s mládencom netancovala, či to nie je na hanbu? Veru dnes by som tancovala hoc aj s čertom.“
Nasrdená príde do krčmy, sadne si ku kachliam a díva sa, ktorý si ktorú berie do tanca. Zrazu vojde do dvier pán v poľovníckom odeve. Sadne si neďaleko Káče za stôl a rozkáže si naliať. Krčmárka prinesie pivo, pán ho vezme a nesie Káči na pripitie. Káča sa chvíľu v duchu čudovala, že si ju ten pán chce tak uctiť, chvíľu sa zdráhala, no napokon sa veľmi rada napila. Pán džbánok postaví, vytiahne z vrecka dukát, hodí ho gajdošovi a skríkne:
– Sólo, mládenci!
Mládenci sa rozostúpia a pán si berie Káču do tanca.
– Ba kýho betaha, kto to len môže byt? – spytujú sa starí a dávajú hlavy dokopy. Mládenci sa uškľabujú a dievky jedna za druhou odvracajú hlavy i zakrývajú si zásterou ústa, aby Káča nezbadala, že sa jej smejú. Ale Káča nevidela nikoho, bola rada, že tancuje. Čo by sa jej bol smial celý svet, nebola by si z toho robila celkom nič. Celé popoludnie, celý večer tancoval pán s Káčou, kupoval jej marcipán a medovinu, a keď prišiel čas odchodu, vyprevádzal ju po dedine.
– Bodaj by som mohla s vami do smrti tak tancovať ako dnes, – riekla Káča, keď sa mali rozísť.
– I to sa ti môže stať, pod so mnou.
– A kde bývate?
– Chyť sa ma okolo krku a ja ti poviem.
Káča ho oblapila, ale v tej chvíli sa pán premenil na čerta a letel s ňou rovno do pekla. Pri vrátach zastal a zatrepal, došli kamaráti, otvorili, a keď videli druha, že je celý upachtený, chceli mu uľahčiť a zložiť z neho Káču. No tá sa ho držala ako kliešť a nedala sa odtrhnúť nijakou mocou. Voľky-nevoľky musel sa čert odobrať k pánu Luciferovi s Káčou na krku.
– Koho si to nesieš? – spýtal sa ho pán.
A čert rozprával, ako chodil po zemi a začul Káčino skuhranie o tanečníka. Chcel ju trochu postrašiť, nuž sa s ňou pustil do tanca a potom jej chcel na chvíľu i peklo ukázať. – Nevedel som, – dokončil, – že sa ma nebude chcieť pustiť.
– Lebo si hlupák a nedáš nič na moje ponaučenie, – pustil sa do neho starý pán. – Skôr ako si s dakým niečo začneš, musíš vedieť, čo je zač. Keby si si bol na to spomenul, keď ťa Káča vyprevádzala, nebol by si ju bral so sebou. Teraz sa mi strať z očí a hlaď sa jej zbaviť!
Čert sa celý mrzutý poberal s pannou Katerinou na zem.
Sľuboval jej hory-doly, ak sa ho pustí, preklínal ju, všetko nadarmo. Utrmácaný, nasrdený príde so svojím bremenom na jednu lúku, kde pásal ovce mladý ovčiar vo velikánskom kožuchu. Čert sa zmenil na obyčajného človeka, a ovčiar ho teda nepoznal.
– Koho to nesiete, priateľko? – spytuje sa čerta dôverne.
– Ach, milý človeče, ledva už dýcham. Predstavte si, šiel som svojou cestou, na nič som ani len nepomyslel, zrazu mi skočí táto ženská na krk a nechce sa ma pustiť za nič na svete. Chcel som ju odniesť až do najbližšej dediny a tam ju nejako odšantročiť, no nevládzem, nohy sa podo mnou podlamujú.
– No, počkajte chvíľu, pomôžem vám od tej neodbytnice, nadlho však nie, lebo budem musieť ďalej pásť, odnesiem ju tak na pol cesty.
– Aj tomu budem rád.
– Počuješ, ty, mňa sa chyť! – zakričal ovčiar na Káču.
Sotva to Káča začula, pustila sa čerta a chytila sa huňatého kožucha. Štíhly ovčiar mal veru čo niesť – Káču a náramne veľký kožuch, ktorý si ráno vypožičal od šafára. No omrzelo ho to dosť skoro, i rozmýšľal, ako by sa Káče zbavil. Príde k rybníku, a tu mu svitne, aby ju doň hodil. Ale ako? Iba ak by vyzliekol kožuch i s ňou. Mal ho takto dosť volný, i skúšal pomaly, či by to išlo. Aha! Vytiahne jednu ruku, Káča nebadá nič, vytiahne druhú, Káča ešte stále nič nevie, stiahne prvú slučku z gomby, odopne druhú, tretiu a žblnk – Káča leží v rybníku aj s kožuchom.
Čert nešiel za ovčiarom, sedel na medzi a pásal ovce, vyzeral, či sa ovčiar s Káčou ešte nevracia. No nemusel dlho čakať. S mohutným kožuchom na pleci ponáhľal sa ovčiar na lúku, lebo si myslel, že cudzinec bude už niekde pri dedine a že ovce osameli. Keď sa zbadali, vytreštili oči jeden na druhého. Čert – že ide ovčiar bez Káče, a ovčiar – že tam pán ešte stále sedí. Keď sa napokon dorozumeli, riekol čert ovčiarovi:
– Ďakujem ti, preukázal si mi veľkú službu, bol by som musel Káču vláčiť vari až do súdneho dňa. Nikdy na teba nezabudnem a raz sa ti štedro odmením. Aby si však vedel, komu si z tvrdze pomohol, prezradím ti, som čert. – Keď to povedal, zmizol.
Ovčiar zostal chvíľu ako omarený, potom si povedal:
– Ak sú všetci takí hlúpi ako tento, tak je dobre.
V tej krajine, kde náš ovčiar žil, vládol mladý knieža. Bohatstva mal hojnosť a v ničom nepoznal miery. Deň čo deň kochal sa v rozkošiach, aké len môže svet poskytnúť, a keď nastala noc, z kniežacích siení ozýval sa spev roztopašných bujarých mladíkov. Krajinu spravovali dvaja správcovia, ktorí neboli od svojho pána o nič lepší. Čo neprehýril knieža, uchmatli si oni dvaja, a biedny ľud už nevedel, skade má brať peniaze. Kto mal švárnu dcéru alebo peniaze, tomu veru nebolo do skoku, lebo mohol každú chvíľu očakávať rozkaz, že knieža si to i ono silou-mocou zažiada, a beda tomu, kto by sa sprotivil jeho vôli. Kto mohol mať potom v láske takého panovníka? V celej krajine preklínal ľud knieža i správcov. Keď už knieža nevedel, čo si má vymyslieť, zavolal si raz astrológa a rozkázal mu, aby jemu i jeho správcom vyčítal osudy. Astrológ poslúchol a skúmal vo hviezdach, ako zídu zo sveta títo traja márnotratníci. Keď skončil, povedal:
– Odpust, kniežacia milosť, tebe a tvojim správcom hrozí také nebezpečenstvo, že sa to bojím aj povedať.
– Len povedz, nech je to čokoľvek! No musíš ostať tu, lebo ak sa tvoja predpoveď nesplní, prídeš o hlavu.
– Ochotne sa podvolím spravodlivému rozkazu. Počuj teda:
Prv než bude mesiac v druhej štvrti, v tú a tú hodinu, v ten a ten deň, príde po oboch správcov čert. V splne však príde i po teba, kniežacia milosť, a všetkých troch vás za živa odnesie do pekla.
– Do väzenia odveďte tohto klamárskeho podvodníka! – rozkázal knieža a služobníci urobili podla rozkazu. No kniežaťu nebolo pri srdci tak, ako sa chlapil. Astrológove slová ho vystrašili ako hlas súdneho dňa. Prvý raz sa ozvalo v ňom svedomie. Správcov odviezli domov polomŕtvych, ani jeden z nich nevzal nič do úst. Zobrali všetko imanie, sadli do vozov, ušli na svoje majetky a svoje hrady rozkázali zo všetkých strán zatarasiť, aby nemohli po nich prísť čerti. Aj knieža sa zmenil, žil utiahnuto a pokojne, pomaly sa púšťal do spravovania krajiny.
O týchto veciach nemal chudobný ovčiar ani tušenia. Deň čo deň pásaval svoje stádo a nestaral sa, čo sa robí vo svete. Až jedného dna z ničoho nič stojí pred ním čert a vraví mu:
– Prišiel som, ovčiarik, aby som sa ti odmenil za tvoju službu.
Až bude mesiac v prvej štvrti, mám odniesť do pekla bývalých správcov krajiny, lebo zdierali chudobný ľud a zle radili kniežaťu. Ale vieš čo? Kedže vidím, že sa polepšili, nechám ich tu a aj sa ti hneď odmením. Keď nadíde ten a ten deň, choď do prvého hradu. Bude v ňom veľa ľudí, čo sa zídu na diváky. Keď sa v hrade strhne krik a sluhovia otvoria bránu a ja povediem pána preč, vtedy príď ku mne a povedz: „Už aj odíď, lebo bude zle!“ Ja ťa poslúchnem a pôjdem. Potom si však od pána pýtaj dve vrecia zlata, a ak ti nebude chcieť dať, povedz mu, že ma zavoláš. Odtiaľ chod k druhému hradu, urob to isté a žiadaj rovnakú odmenu. No s peniazmi dobre šafár a vynakladaj ich na dobro. Až bude mesiac v splne, musím odniesť knieža. Toho sa však ani nepokúšaj vyslobodiť, lebo doplatíš kožou. – Keď to povedal, zmizol.
Ovčiar si zapamätal každé slovo. Keď bol mesiac v štvrti, zanechal službu a odišiel k hradu, kde žil jeden z tých dvoch správcov. Prišiel ta práve včas. Už tam stáli zástupy ľudstva a čakali, až ponesie čert pána. Zrazu sa strhne v hrade zúfalý krik, brána sa otvorí a čierny vlečie von osinetého a polomŕtveho pána.
Ovčiar sa ihneď pretisne pomedzi ľudí, vezme pána za ruku, odsotí čerta a skríkne: – Odíď, lebo bude s tebou zle! – Čert ihneď zmizol, natešený pán bozkáva ovčiarovu ruku a pýta sa, akú odmenu žiada. Keď ovčiar povedal, že dve vrecia zlata, pán rozkázal, aby mu naskutku toľko priniesli.
Spokojný ovčiar išiel k druhému hradu a aj tam sa mu povodilo tak ako v prvom. Pravdaže, knieža sa o ovčiarovi nezadlho dopočul, lebo sa jednostaj vypytoval, ako sa to s pánmi skončilo. Keď sa to všetko dozvedel, poslal po milého ovčiarika štvorku s vozom, a keď ho priviezli, úpenlivo ho žiadal, aby sa nad ním zmiloval a vyslobodil ho z pekelných pazúrov.
– Pán môj, – odvetil ovčiar, – vám to sľúbiť nemôžem, tu ide o mňa. Vy ste veľký hriešnik, ale keby ste sa chceli celkom polepšiť, spravodlivo, dobrotivo a múdro spravovať svoj ľud, ako sa na knieža sluší a patrí, skúsil by som to, aj keby som sa mal za vás sám dostať do horúceho pekla. – S úprimným srdcom knieža všetko sľúbil a ovčiar odišiel, keď sľúbil, že v stanovený deň príde.
Všade očakávali spln so strachom a hrôzou. Ako to sprvu kniežaťu želali, tak ho teraz ľutovali, lebo odvtedy, ako sa polepšil, nik si nemohol poriadnejšie knieža ani žiadať. Dni bežia, či ich človek počíta s radosťou, alebo žiaľom! Knieža sa ani nenazdal, a deň, keď sa mal rozlúčiť so všetkým, čo ho tešilo, bol za dverami. V čiernom vystrojený a na smrť vystrašený sedel knieža a čakal alebo ovčiara, alebo čerta. Zrazu sa otvoria dvere a čierny stojí pred ním.
– Hotuj sa, pán knieža, čas vypršal a ja som prišiel po teba!
Bez slova knieža vstal a kráčal za čertom na nádvorie, kde stála kopa ľudu. Zástupmi sa však práve pretískal ovčiar a celý upachtený bežal rovno k čertovi a zďaleka na neho kričal:
– Uteč, uteč, lebo bude s tebou zle!
– Ako sa opovažuješ zdržiavať ma? Či nevieš, čo som ti povedal? – pošepol ovčiarovi čert.
– Blázon, mne nejde o knieža! Káča žije a všade ťa hľadá!
Keď čert začul o Káči, hneď bol za horami za dolami a kniežaťu dal pokoj. Ovčiar sa mu v duchu vysmial a bol rád, že vyslobodil knieža touto ľsťou. Za to ho knieža urobil svojím najvyšším dvoranom a mal ho rád ako vlastného brata. No veď sa mu to i dobre oplatilo, lebo chudobný pastier bol úprimným radcom a statočným dvoranom. Zo štyroch vriec zlata nenechal si ani grajciara. Pomohol nimi tým, od ktorých ich správcovia nazdierali.
The post Čert a Káča appeared first on Alinka.sk.