Kto bol najväčším figliarom zo všetkých ľudí, ktorí kedysi žili a na ktorých sa ešte spomína? Niektorí vravia, že to bol ten, iní vravia, že onen, ale tí, čo poznajú skutočnú pravdu, vravia, že to bol Abunuvas. Celý jeho život bol samý žart a fígeľ. A keď si zmyslel zašpásovať alebo niekoho zosmiešniť, neušetril sedliaka, ba ani samého kráľa.
Hovorí sa, že istého dňa bol Abunuvasov somár smädný, preto Abunuvas potreboval vedro, aby somára napojil.
Zašiel k susedovi a povedal: – Požičaj mi vedro, chcem napojiť somára.
Sused vzal medené vedro a požičal ho Abunuvasovi. Abunuvas zobral vedro domov a mal ho tri dni. Na štvrtý deň vložil do neho medený hrnček a oboje zaniesol susedovi.
– Tu je vedro, čo som si od teba vypožičal, – riekol Abunuvas.
Sused ho vzal, ale keď videl na dne hrnček, povedal: – ach, ale tento hrnček nie je môj.
Abunuvas mu odpovedal: – Nie som zlodej. Čo je tvoje, to ti vraciam. Kým som mal tvoje vedro, porodilo tento hrnček. Pretože hrnček je dieťaťom vedra, oboje patrí tebe.
Sused sa zaradoval, že bude mať osoh z Abunuvasovho bláznovstva, a preto riekol: – Máš pravdu, keď je hrnček dieťaťom vedra, tak mi patrí. Tvoj dom je požehnaný, lebo v ňom i vedrá rodia deti!
O tri dni zašiel Abunuvas znova k susedovi vypožičať si vedro.
Sused si pomyslel, že môže mat opäť šťastie, preto mu vedro ochotne požičal. Čo ak vedro zasa porodí?
Abunuvas sa mu poďakoval a vzal vedro domov. Ale tentoraz vedro nevrátil. Prešlo veľa času a sused sa vybral k Abunuvasovi, že si vypýta vedro. Abunuvas sa zatváril veľmi smutne a riekol:
– Mám pre teba zlú novinu. Tvoje vedro umrelo.
– Ešteže čo! – zvolal sused.
– Áno, vedel som, že ťa to zarmúti, preto som ti ani neoznámil, keď sa to stalo.
Sused sa nahneval.
– Abunuvas, chceš si zo mňa robiť blázna? Odkedy vedrá umierajú?
– A či neporodilo dieťa? – opýtal sa Abunuvas.
– Áno, – odpovedal sused, keď si spomenul, ako prijal hrnček.
– Všetko, čo môže rodiť, musí raz umrieť, – riekol Abunuvas. – Je to smutné, že tvoje vedro neumrelo doma.
Tak Abunuvasovi medené vedro ostalo, lebo kdekoľvek sused rozpovedal túto príhodu, všade mu povedali: – Abunuvas má pravdu. Všetko, čo môže rodiť, musí raz umrieť.
Vraví sa, že raz ktosi prišiel k Abunuvasovi a chcel si vypožičať jeho somára.
– Ľutujem, – odpovedal Abunuvas, – ale somár nie je dnes doma. Odišiel na výlet.
Somár, ktorý stál za domom, práve vtedy hlasno zahíkal.
Človek prešibane povedal: – A či to nie je híkanie somára? Vravel si, že tvoj somár je preč.
– No pozri, – riekol Abunuvas, – prišiel si si vypožicat somára alebo híkanie? Somára doma niet, ale ak chceš híkanie, môžeš ho mať. – Nato Abunuvas zahíkal: – l-á! l-á! A ohromenému návštevníkovi povedal: – Tu máš híkanie. Rýchlo naň vysadni a choď si po svojom.
Kedysi vraj Abunuvas staval poschodový dom. Keď ho dokončil, chcel ho predať, ale nikto nepotreboval prízemie i poschodie. Nakoniec presvedčil bohatého kupca, aby odkúpil hornú časť domu. Kupec sa dal naviesť, ale o niekoľko mesiacov Abunuvas chcel, aby odkúpil aj spodnú časť. No kupec odmietal.
Istého dňa Abunuvas najal robotníkov a priviedol ich k domu.
Rozkázal im, aby začali búrať steny prízemia. Keď kupec hore začul lomoz, pristúpil k obloku a pozrel dolu. Videl hŕbu chlapov, ako pod vedením Abunuvasa krompáčmi rozkopávajú múry.
– Čo to robíš? – skríkol.
– Keď nemôžem predať prízemie, tak ho búram, – riekol Abunuvas. – A ty radšej dávaj pozor na poschodie, aby nespadlo na mojich ľudí a neporanilo ich!
– Počkaj, počkaj! – zvolal kupec. – Kúpim, kúpim aj prízemie! – A tak sa aj stalo. Kúpil prízemie, aby si zachránil poschodie. Až potom Abunuvas prepustil robotníkov.
Ani sultánovi sa s Abunuvasom lepšie nepovodilo. Istej noci sa mu prisnilo, že pod Abunuvasovým domom sú zakopané džbány s peniazmi, a hneď na druhý deň poslal robotníkov, aby poklad vykopali. Abunuvas nebol doma, a tak jeho žene iné neostávalo, iba sa prizerať, ako robotníci podkopávajú dlážku a múry. Nakoniec sultánovi robotníci videli, že tam niet pokladov, a odišli. Keď sa Abunuvas vrátil, našiel pod múrmi chodby a v dlážke plno jám.
Žena plakala, ale Abunuvas povedal: – Netráp sa, ja to sultánovi odplatím.
Prikázal žene, aby navarila za hrniec ryže. Keď bola ryža uvarená, Abunuvas z nej trocha vzal, položil na misu a prikryl ju šatkou. Čakal, kým neprileteli muchy a nesadli si na šatku. Keď videl, že niekoľko z nich vošlo pod šatku, upokojil sa. Na druhý deň vzal Abunuvas misu so šatkou a šiel k sultánovi. – Prišiel som so žalobou, – povedal kráľovi. – Žalujem tých, čo chodia do môjho domu bez pozvania a kradnú mi jedlo.
Sultán si nebol istý, či Abunuvas hovorí v podobenstvách, alebo nie. Rád by bol vedel, či nemyslí na robotníkov, čo mu rozkopali dlážku. Prísne povedal:
– Koho žaluješ?
Abunuvas strhol šatku z ryže, a tu vyleteli tri muchy.
– Tieto tu, – riekol Abunuvas.
Sultán sa usmial. – Muchy žaluješ? Čo chceš odo mňa?
– Žiadam spravodlivosť podľa zákona, – povedal Abunuvas. – Chcem povolenie na trestanie múch.
– To je maličkosť, – riekol sultán so smiechom. – Udelím ti právo trestať muchy. Kdekoľvek uvidíš sedieť muchu, môžeš ju udrieť. – Svoj rozsudok napísal na papier a podpísal.
Abunuvas si zhotovil palicu s ťažkou guľou na konci a kam išiel, tam mlátil muchy. Ak videl muchy na datliach na trhu, bil a rozmetával datle na všetky strany. Ak ich zočil na ovocí v obchodoch, mlátil ich, ovocie mliaždil a ničil. Keď sa obchodníci proti tomu postavili, Abunuvas povedal: – Ja som netĺkol ovocie, ale muchy, – a ukázal im rozsudok podpísaný sultánom. Tak to robil dlhý čas. Kým sa jedni nad takým bláznovstvom pohoršovali, druhí to pokladali za dobrú zábavu. Ba aj sultán sa smial, keď počúval chýry o tom, čo sa robí.
Jedného dna sultán súdil pred palácom. Abunuvas prišiel a sadol si blízko neho. Sultán práve vynášal rozsudok a hovoril veľmi vážne. Kým hovoril, sadla mu na chrbát mucha. Abunuvas chytil palicu s ťažkou guľou a udrel sultána po chrbte, len tak zadunelo.
Celé súdne zhromaždenie sa znepokojilo. Ľudia chytili Abunuvasa a chceli ho potrestať.
Ale on riekol: – Ak ma potrestáte, nebude to múdre ani spravodlivé. Ja som neudrel sultána, udrel som muchu, čo mu sedela na chrbte. Mám na to od sultána rozsudok.
Ukázal im písmo so sultánovým podpisom. Videli, že je to pravda, a prepustili ho.
– Muchy si zaslúžili taký trest, – povedal, – lebo si bez dovolenia vzali z môjho domu, čo nebolo ich.
Inokedy zase, ako ľudia vravia, bohatý kupec v meste zabil kozu a chystal hostinu. Keď sa koza varila, šiel okolo žobrák a videl, čo sa robí. Sadol si neďaleko kotla a vietor mu donášal do nosa vôňu jedla. Po celý čas, čo sa koza varila, tam žobrák sedel a vdychoval do seba vôňu. Ale boháč mu nedal ani kúštik.
Na druhý deň žobrák stretol kupca a povedal mu: – Pane, včera si bol ku mne veľmi dobrý. Dovolil si mi sedieť nablízku, takže som sa mohol sýtiť vôňou tvojej kozľaciny.
Kupec zvolal: – Teda to je príčina, prečo bola kozľacina bez chuti! Ty si tam sedel a vyvoňal si všetku vôňu!
Šiel pred sultána a obžaloval žobráka, že mu ukradol vôňu kozľaciny. Sultán nadŕžal kupcom a s účasťou počúval žalobu. Potom rozkázal, aby žobrák zaplatil kupcovi dvanásť strieborniakov.
Žobrák odišiel s plačom, lebo nemal ničového nič. Stretol Abunuvasa a vyrozprával mu o svojej krivde. Abunuvas riekol:
– Ja ti pomôžem. Zajtra ráno sa stretneme a dlh vyrovnáme.
Na druhý deň išiel Abunuvas so žobrákom k sultánovi. Kupec tam už čakal na peniaze.
Abunuvas sa spýtal kupca: – Prišiel si si po peniaze?
Kupec odpovedal: – Áno, prišiel som.
Abunuvas vzal dvanásť strieborniakov, dal ich žobrákovi, a povedal: – Hoď ich na zem.
Žobrák hodil peniaze na zem. Keď padli na kamene, zacengali.
– Počul si ten cengot? – opýtal sa Abunuvas kupca.
– Áno, – povedal prekvapený kupec. – Počul som.
– To je všetko, čo ti patrí, – riekol Abunuvas. – Ak niekto uberie z jedla tým, že ho vonia, potom hocikoho možno vyplatiť cengotom peňazí.
Po takomto dôkaze sultán rozhodol, že kupec už dostal svoje peniaze, a súd sa skončil.
The post Figliar Abunuvas appeared first on Alinka.sk.